Ako Jano Karčík z Podbiela , husársky vojak, ku zlatým dukátom prišiel

Veru, málokedy sa stalo, aby jeho otec spomenul túto povesť, ktorá sa tradovala v ich rodine už mnoho rokov, z generácie na generáciu. 
Od tej doby, kedy sa tá udalosť naozaj odohrala, už uplynulo v neúprosnom čase páru storočí, preto to rozprávanie o Janovi Karčíkovi dnes už vypadá ako rozprávka. Ale , ono, verte mi, ten príbeh sa naozaj stal! Len mená sú iné...

Mladý Ján Karčík, od času, kedy ho nasilu zverbovali, bol pri vojsku už celých dlhých desať rokov. Prešiel postupne od radového pešiaka, aby nakoniec skončil v jazde pri husároch, ako väčšina Slovákov. Vojenský život, ako mnohých jemu podobných osudom, ho zavial na dolnú zem, tam kdesi ku Dunaju. A za Dunajom bol už Turek so svojím vojskom, ktoré sa neustále pokúšalo obsadiť ďalšie kraje Uhorska. Naša povesť bude hovoriť o okolí pevnosti Petrovaradín, dole pod dedinou Moháč... Veru sa Jano dosť pešo nachodil za ťažkými, okovanými vojenskými vozmi, naložených delami, pušným prachom, delovými guľami, či iným vojenským materiálom. To veru v tej dobe nebolo vôbec ľahké. 
Karčíkovi ale pomohlo, že už ako odrastený chlapec sa so svojim otcom zúčastňoval doma na Orave jeho zbojníckych výprav do Poľskej, kde chodili po kone. Veru veľakrát im išlo o holý život, keď na neosedlaných, ukradnutých koňoch, alebo inokedy, keď otec za ne zabudol zaplatiť, utekali po zbojníckych chodníčkoch uprostred noci cez močiare, v pätách s nemilosrdnými prenasledovateľmi... Tie skúsenosti potom pri vojsku akoby bol našiel a veľmi mu pomohli, aby vôbec prežil a aj z neho bol potom schopný husár.

A pomohlo mu tiež, že si ho raz všimol, práve, keď sa zúčastnil nejakej súťaže, ktorou si vojaci často vo chvíľach voľna vypĺňali čas, jeden starý, skúsený husár, ktorého všetci len starým Imrom volali. Nikto veru jeho druhé meno nepoznal... A ten pochádzal tiež niekde od Oravského hradu, kde jeho otec bol vojakom hradnej posádky. Tak veru už od mladosti po otcovi privykol ku pušnému prachu a to mu už ostalo na celý život. Tento starý husár, slúžil pri vojsku už cez dvadsať rokov a zastával funkciu pokladníka kompánie. Rozprával slovensky, maďarsky, chorvátsky a rumunsky. A ktože ho vie, koľkými rečami sa ešte navyše vedel dohovoriť... 
Táto zodpovednosť pri spravovaní vojenských peňazí mu bola daná pre jeho statočnosť, ale aj obchodnícku chytrosť. Veľmi zo začiatku pomáhal mladému Karčíkovi, ktorého si obľúbil nielen preto, že obidvaja pochádzali až zo severu Oravy. Stal sa jeho obľúbencom preto, že v ňom našiel akoby svojho syna, ktorého sám nikdy nemal. Alebo hej? Nuž, on o tom veru naozaj nevedel... So všetkým sa na Jana Karčíka mohol spoľahnúť a aj veliteľ to rešpektoval. 
Navyše z Jana Karčíka sa postupne stal skúsený vyzvedač, či zved, ako oni vtedy tomu hovorili a často bol poverený získavaním informácií o pohybujúcich sa Turkoch z poza Dunaja. Bol posielaný na najnebezpečnejšie výpravy. A vždy len sám. Ak by sa raz nebol vrátil, nikto z jeho druhov, ani jeho veliteľ by nevedeli, čo sa mu stalo. To si u Jana vyžadovalo obrovskú odvahu a schopnosti. Jano Karčík si veru mnohokrát zachránil život pred Turkmi tak, že dlho bol ponorený pod vodou, kde mohol dýchať len cez steblo trstiny. To ho naučil práve skúsený starý Imro. A plávať sa naučil ešte ako malý chlapec, keď skoro denne chytal ryby v hlbočine pod Červenou skalou pri Podbieli. Vtedy tamojšie usadlosti nenazývali ešte Podbielom, ale miesto, kde dnes Podbiel leží volali Medzi skalami... 
V plávaní a potápaní sa, Jano naozaj nemal páru, bo veľakrát potichu priplával až ku miestu, kde na druhom brehu rieky mali tábor Turci.

Jano sa prvé roky svojej služby pri vojsku naučil ich jazyku od jedného zajatého Turka, ktorý sa menoval Hasan. Nuž, popravde to nebol pravý Turek, on to bol pôvodom bosniansky Srb. Ako 6-ročného chlapca ho Turci vzali do zajatia, keď predtým vyvraždili v jeho dedine všetkých starých a chorých ľudí. Tí čo prežili, boli odvlečení do Turecka. Jeho, ako chlapca Turci vychovali, ako mnoho iných Slovanov, za svojich bojovníkov, ktorí boli známi ako janičiari. Svojich rodičov už ale nikdy viac nevidel, ani sa nedozvedel, čo sa s nimi stalo. 
Janičiari patrili v tureckom vojsku prevažne ku peším oddielom. Ich prevýchova bola veľmi tvrdá a janičiari boli surovejší, než praví Turci. Práve v tej dobe vzniklo porekadlo, že horší poturčenec ako Turek... 
Navyše boli vychovaní ako úhlavní nepriatelia kresťanstva a boli pod neustálym vplyvom islamských duchovných.
Reč svojich rodičov si ale Hasan zapamätal. A práve on, Hasan, naučil Jana Karčíka z Podbiela tureckému jazyku, aj majstrovsky narábať nožom, čo bola veľmi účinná zbraň zvlášť pri boji z blízka. Naučil ho aj všakovakým vojenským fintám, ktoré janičiari dobre ovládali...
Keď Jano rýchlo hodil na nepriateľa svoj nôž, vždy presne veru trafil a zasiahnutý už neprežil. Hasan Karčíkovi tiež odovzdal množstvo cenných vedomostí o tureckom vojenstve, ich výzbroji, predovšetkým taktike pešiakov, ale aj tureckých jazdcov, hierarchii ich vojska a mentalite tureckého bojovníka, hlboko vyznávajúceho islam. Karčík sa napríklad dozvedel, že ich vrchní velitelia sú na svoje funkcie pri vojsku dlhodobo pripravovaní v špeciálnych vojenských školách. Ich sultán napríklad okrem tureckého jazyka ovládal perzštinu, arabčinu, aj iné jazyky podľa potreby. Bol vzdelaný v oblasti ich náboženstva, práva a dejín...

A často sa Jano Karčík zúčastnil aj prepadov malých tureckých, výzvedných oddielov, ktoré prenikali na ich územie, kde veru vždy šlo o život. Tam sa vždy musel spoľahnúť na schopnosti svojho koňa, bo v rýchlom cvale pri prvom útoku vždy útočili kopijou. Pritom bolo obrovským nebezpečenstvom nedať zasiahnuť seba, alebo svojho koňa od vynikajúcich tureckých lukostrelcov, ktorí v plnom cvale vedeli túto zbraň majstrovsky používať. Jazdec, ktorý stratil svojho koňa už veru nemal šancu... Preto bola dôležitá rýchlosť útoku a moment prekvapenia. Až potom na rad prišiel meč. A kôň sa veru nesmel v žiadnom prípade splašiť... Buď on zabil Turka, alebo Turek jeho... 
Ale najčastejšie potrebovali zajatých Turkov, aby od nich získali informácie.
Veľakrát sa stalo aj to, že veru aj husári boli náhle Turkami prepadnutí a vždy bojovali o holý život. Treba ale povedať, že husári mali u Turkov obrovský rešpekt. 
Raz sa stalo, že Jano už viacero dní bol mimo tábor, bo dostal za úlohu získať informácie o pohybe Turkov na druhom brehu Dunaja, hlboko v ich vnútrozemí, ktorý už kontrolovali . Preto musel preniknúť čo najďalej, aby sa presvedčil, či ich armáda sa nepresúva smerom ku Dunaju, čo by znamenalo ich následný útok... Keď sa potom konečne nocou vracal do malej dediny, kde jeho eskadróna mala vtedy tábor, už z diaľky uvidel veľký oheň. Hneď vedel, že je zle. V plameňoch videl, že Turci prepadli ich tábor a veru zle sa to vyvíjalo pre vlastných. Husári sa držali statočne, ale veru niektorých Turci pobili, či ťažko zranili, bo zrejme prišli od chrbta, kde ich husári v tú noc neočakávali. 
Jeho prvá myšlienka bola nájsť svojho ochrancu, starého Imra, či je vôbec na žive. Videl dosť pobitých, vlastných aj Turkov. Starý Imro, ťažko zranený kopijou na pravom boku, ležiac na zemi pod vojenským vozom, mu zveril medenú pokladnicu , kde celá kompánia mala uschovanú hotovosť v zlate, to jest v zlatých kremnických, či uhorských dukátoch či florénoch, ako ich vtedy volali, určených na žold a iné výdaje. Keď Jano Karčík uvidel, že jeho vernému druhovi už nieto pomoci, bleskovo sa rozhodol. Zobral medenú pokladnicu aj so zlatými dukátmi a pribehol ku blízkej studni. Poobzeral sa okolo seba. Vlastné vojsko ustupovalo smerom ku pevnosti a Turci ich všetci prenasledovali. Bola noc. Na okolo živej duše... Len v diaľke počul dupot koní a výkriky prenasledovaných, aj janičiarov.

Pokladnicu hodil do vody v studni. Počul čľupnutie, keď pokladnica dopadla na hladinu vody a klesla na dno. Teraz veru nerozmýšľal, ako ju niekedy vytiahne. Hlboko do pamäti si vryl toto miesto, aby schovaný zlatý poklad neskôr našiel. Ešte raz sa vrátil ku svojmu druhovi. Ten, ležiac na mieste, kde ho Jano našiel, medzitým vydýchol naposledy. Len z hlbokej rany na boku mu ešte vytekali posledné zvyšky krvi. Jano mu stačil už len zatlačiť oči a prežehnať sa nad ním. Viac už pre neho v tejto chvíli urobiť nemohol. Jano vedel, že Turci sa tu každú chvíľu môžu znova vrátiť, aby vyrabovali ich tábor. Preto už mal len jednu starosť a tou bolo z tohto miesta čo najrýchlejšie zmiznúť a zaratovať si vlastný život. Využil všetky svoje vojenské skúsenosti, aby sa prebil z tureckého obkľúčenia a dostal sa ku svojim. 
Po prehratej bitke pri Moháči v roku 1526 Turci na vyše 150 rokov obsadili tie južné kraje. Jano už nenašiel svoju kompániu, ku ktorej by sa mohol vrátiť. Nikdy sa už nedozvedel, čo sa s nimi stalo. Tí, čo bitku prežili, sa v chaose, každý na vlastnú päsť, snažili dostať čo najďalej od Turkov. Uhorsko sa zmietalo v chaose. Po smrti kráľa sa uhorská koruna rozdelila medzi Jána Zápoľského, ktorý ovládal Sedmohradsko, východné Slovensko, Spiš, väčšiu časť Maďarska. Druhú časť Uhorska si podriadil Ferdinand I. Habsburg. Tomu patrilo stredné Slovensko a teda aj Orava, západné Slovensko, západné Maďarsko, Slovinsko a Chorvátsko. 
Jano nikomu o poklade nič nepovedal, a ani sa ho, pravdu povediac, v tých časoch, keď si každý zachraňoval vlastnú kožu, nikto nič nepýtal...Raz ale využil príležitosť, kedy sa ku schovanému pokladu vrátil. Tie kraje vtedy boli ľudoprázdne a hoci ich kontrolovali Turci, nikto mu nezabránil, aby sa pokladne aj s dukátmi znova zmocnil. Dal si veru záležať, aby ho pri tom nikto nevidel... 
Turci vedeli, že na zabratých územiach nemôžu pobiť všetko pôvodné obyvateľstvo. Potrebovali ich na prácu a platenie daní. Dokonca tolerovali aj ich vierovyznanie, no nezobrali ich do služieb, ani im nezverili zodpovedné funkcie. Výhody u nich neskoršie mali len tí, čo prijali ich vieru, to značí, že prestúpili na islam.

Karčíkovi trvalo skoro celých desať rokov obrovskej námahy a opatrnosti, aby zlaté dukáty priniesol do svojho rodiska, do Podbiela. Veď nebolo jednoduché s takou hotovosťou v zlate uraziť takú dlhú cestu. Problém nebol v ceste samotnej, ale územia, cez ktoré prechádzal boli plné všelijakých utečencov pred Turkami. Lúpeže aj vraždy boli v tých časoch bežné... 
Väčšina utečencov za cieľ mala bezpečné ale chudobné kraje na severe Slovenska ,až na hranici s Poľskom, v horách. Značný počet týchto utečencov ale smeroval do bohatých slovenských banských miest ako Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kremnica. Veľa Maďarov tiež utekalo na Slovensko. Mnohí mu povedali, že smerujú do okolia Trnavy a Bratislavy, ale aj do iných slovenských miest. Preto sa Jano Karčík, aby zvýšil svoju bezpečnosť v tých nepokojných časoch, nechával najímať do ozbrojenej stráže bohatých zemanov, ale aj šľachticov, ktorí z juhu, ktorý obsadili Turci, sa zachraňovali útekom na sever. A aby neupútal niečiu pozornosť, bol opatrný a postupne sa s týmito ozbrojencami dostal až do Banskej Bystrice, kde pobudol v službe dlhší čas. Slúžil na mestských hradbách ako vojak žoldnier pri ochrane banského mesta, alebo pri ochrane vydolovaných drahých kovov. Za tú dobu si pripravil pôdu pre svoj návrat na Oravu. So sebou ale mal dokument vyslúžilého vojaka, ktorý ho odlišoval od poddaných tej doby, ktorí po potlačení sedliackeho povstania Juraja Dóžu v roku 1514 sa už nesmeli slobodne vzdialiť z pôdy svojho zemepána. To sa už písal rok 1539. Jano teda odslúžil v armáde spolu dlhých 25 rokov a domov sa vrátil ako 43 ročný. Otca už nažive nenašiel. V ich dome, vlastne len v jeho zostatku, žila už len jeho matka. Dvoch jeho ďalších bratov zabili povstalecké vojská, ktoré sa Oravou prehnali a vtedy vypálili aj Podbiel. Väčšina ľudí vtedy nebývala dole pri rieke a pri kupeckej ceste. Mali mnohoročné zlé skúsenosti s tým, že všetky vojenské výpravy, ktoré týmto nešťastným krajom prechádzali, plienili dediny a brali všetko, čo sa dalo zjesť a veru sa nikto nepýtal, z čoho miestni obyvatelia budú živí...

Preto jednotlivé rodiny žili v horách na neprístupných miestach a do dolín a do mesta Tvrdošín, Trstená, či Veličná zišli len v dobe konania trhov, aby si kúpili, či skôr vymenili to, čo potrebovali. Vyhýbali sa tak aj plateniu daní zemepánovi, čo ich nútilo neustále každý rok zmeniť miesto, kde sa aj s ovcami zdržiavali. A v najhoršom pošli až do Poľskej...

Po určitom čase sa Jano Karčík konečne oženil. Ženu si našiel v Jablonke. Bola to driečna a silná žena, ktorá sa veru dobre vedela pri robote zvŕtať a zo začiatku si veru aj s Janom , keď bolo treba, zastala aj chlapskú robotu. Kúpili si stádo oviec, dva páry silných koní, aj iné potrebné veci, s ktorými väčšinu roka, vedno aj so ženou a potom troma synmi, strávil po okolitých holiach, predovšetkým pod Magurou, ba až pod Babiou horou. Na zimu sa ale vždy vracali na svoje miesto nad Podbielom.

Zbojníkov, ktorých sa veľa po okolí potulovalo sa nebál. Veď dobre ovládal vojenské remeslo. Ba sa vravelo, že sám sa chytal aj zbojníčenia, zvlášť cez zimu, kedy roboty nebolo a nechcel ani vyjsť z cviku... Ale dobrú príležitosť na zboj neohrdol ani v lete keď sa ona sama pritrafila...

Zlatý poklad dobre uschoval, nikomu nič, okrem vlastnej ženy nevyzradil. Tá s peniazmi šikovne narábala aj po Janovej smrti. Dožil sa na tie doby úctyhodných 71 rokov. Zomrel medzi svojimi, v pokoji, na posteli. Ležal len niečo vyše týždňa. Keď dostal horúčku, zavolal ku svojej posteli ženu a s pokojom v hlase jej oznámil:

,,Marka, ja už za chvíľu umriem, chladnú mi nohy. Zlaté dukáty spravuj so synmi, nech vždy minú len toľko, čo budú potrebovať. Nikto o tom nesmie vedieť, bo by Vás všetkých skántrili! ,,

Po tých slovách už nič nepreriekol. Po hodine hlboko vzdychol a zomrel, aby sa pobral ku pánu Bohu. Jeho žena aj synovia dodržali jeho poslednú vôľu. Ešte mnoho generácií rodina Karčíkovcov patrila ku najmajetnejším v Podbieli, ba postupne im patrilo najviac majetku. Jeho vnuk dokonca získal aj zemiansky titul.

Ale o tých udalostiach až niekedy inokedy...

Fotografie sú použité so súhlasom autora z akcie: Červenokamenskej šermovačky, SHŠ-Žoldnieri.

Napísal:
Viliam Štefanek – Karisný
Marec 2008