Prvá dochovaná písomná zmienka

Písomných záznamov o Podbieli, malej oravskej dedinke, pochopiteľne z tých dôb sa veru mnoho nenachádza. Niektoré dôvody tohto stavu načrtneme ďalej. Takže, ak chceme predpokladať, čo sa vtedy v Podbieli dialo, musíme poznať, v akých pomeroch žilo najbližšie okolie a od týchto, známych udalostí osvetľovať aj dejiny Podbiela. Cieľom tejto úvahy je upriamiť pozornosť obyvateľov Podbiela na naše dejiny. Konečným cieľom je nájsť príklady z minulosti o schopných, pritom slušných ľuďoch, ktorí svojimi životmi ukázali ostatným správnu cestu. A verte mi, vždy šlo o ľudí, ktorí o Bohu nielen hovorili, ale podľa Boha aj žili. Slováci, ako máloktorý národ sa môže pýšiť veľkými synmi a dcérami, ktorí si získali aj vysoké medzinárodné uznanie. Prezrime si západnú Európu, Maďarsko, Čechy, Ameriku...U nás, doma, sa o tom nehovorilo, ani, žiaľ dodnes dostatočne nehovorí. Prečo? Nuž minulosť s jej odpoveďami dala na to jasnú odpoveď. Vrchnosť, ktorá nebola slovenská, nemala záujem hájiť slovenské záujmy, ani informovať o vynikajúcich Slovákoch. Keď takí boli a bolo ich neúrekom, hneď si ich prisvojila cudzia moc a dala im mená, ktoré sa podobali tým ich... A dnes sa história opakuje. Žiaľ. Ale poďme nazad ku prvej písomnej zmienke o Podbieli.

Keďže novozaložené usadlosti mali 12 až 14 rokov odpustené dane voči hradu, považujeme za vznik novodobých dejín Podbiela rok 1550 až 1552. V tomto čase je zaznamenaný vysoký počet nových dedín na Orave. Dá sa to vysvetliť tak, že zemepáni Oravy mali eminentný záujem vyberať čo najviac daní. Veď to bol ich výrazný zdroj príjmov.Tiež treba spomenúť skutočnosť, že na počiatku 16. storočia Orava ešte stále patrila k najredšie osídleným územím Slovenska. Veď sídelná sieť Oravy predstavovala hodnotu 1,9 sídla na plochu 100 km štvorcových, oproti napríklad skoro 10 sídlam na tej istej ploche na Spiši... A doby to boli ťažké. V predchádzajúcich rokoch bola Orava sústavne plienená, boli to roky bezprávia, chaosu aj vojnových zmätkov... A nielen Orava, ale celé Slovensko vo vtedajšom Uhorsku. Preto zemepáni z oravského hradu organizovali valachov, pastierov oviec aj z odľahlých krajov, len aby sa zaplnili jednotlivé osady predovšetkým okolo starodávnej kupeckej cesty hore Oravou, novým obyvateľstvom. Táto politika po stáročia bola všade rovnaká. Medzi trvalé povinnosti valachov, usídlených na Orave bola povinnosť strážiť kupeckú cestu hore do Poľska a dole na Liptov. Túto povinnosť noví osadníci mali aj v dobe, kedy mali odpustené poddanské roboty a platenie daní. Aj v tejto dobe každý zemepán z tohto obchodu ťažil. A Thurzovci , ktorých obchodné záujmy boli veľmi rozšírené, obzvlášť... Niektoré obdobia Podbiel plnil aj úlohu druhého kontrolného bodu colnice Tvrdošín. Stávala sa totiž, že kupci, vezúci tovar do Uhorska, obišli colnicu v Tvrdošíne, aby sa vyhli colným poplatkom. Keďže to Thurzovci zistili, poistili sa druhou kontrolou v Podbieli, ktorý sa už nedal obísť smerom na juh. Zrejme k tejto činnosti fungovali aj vojaci spoločne s colníkom, čo Podbielu dodalo vážnosti.

Veď si zoberme na porovnanie iné osídľovanie, aby sme lepšie pochopili, čo to bola valašská kolonizácia Oravy. Napríklad osídľovanie Balkánu aj terajšieho Maďarska po vyhnaní Turkov. Na Dolnú zem odišli desiatky tisíc Slovákov z krajov stredného aj severného Slovenska, aby tam získali nasľubované majetkové výhody, predovšetkým dostatok úrodnej poľnohospodárskej pôdy. Boli to odpustené dane minimálne na 10 rokov, finančný príspevok zemepána na výstavbu nových domov, hospodárskych budov aj poľnohospodárskeho náradia ,zvierat, atď. Tiež si musíme uvedomiť, že vyhnaním Turkov v týchto oblastiach zostala okrem spomínanej pôdy aj hospodárske budovy, zvieratá a náradie. Niečo podobné bolo aj na Slovensku pri nemeckej kolonizácii, kedy nemeckí kolonisti získali napríklad aj časť majetku zrušených kláštorov, zvlášť v poslednej vlne nemeckej kolonizácie... A položme si otázku, z akej kategórie vtedy, na Dolnú zem Slováci odchádzali. V tomto prípade napríklad Kovačicu aj s okolím, v Srbsku, blízko Belehradu, obsadili Slováci, ktorí rodnú krajinu opustili aj vzhľadom na náboženské prenasledovanie, bo nechceli znova prestúpiť na katolícku vieru a zostali natrvalo protestantmi... To sa stalo okolo roku 1800, teda po cirka 250 rokoch od prvej písomnej zmienky o založení obce Podbiel. Slováci si tam, v novom prostredí, dodnes udržali svoju reč, zvyky a silné národné povedomie. Musíme priznať, že k tomu im dopomohla ich pevná viera v Boha, síce ako luteráni, ale veď Boh je jeden a ten istý. Ja nechcem odsudzovať, ale ani vyzdvihovať ani jednu kresťanskú vetvu, bo kto trochu pozná históriu, pochopí politiku, ktorá aj v minulosti mala, žiaľ tie samé vlastnosti ako aj dnes... Teda, dá sa predpokladať, že noví obyvatelia Podbiela pred, aj po roku 1550 prišli okrem iného, aj z terajšieho Poľska a dosvedčovalo by to aj pozostatok poľských mien v Podbieli dodnes. Tomu nasvedčuje aj dochovaná písomná dokumentácia, ktorá počíta s tým, že ak usadeným valachom budú zrušené sľúbené výhody, odídu do Poľska... Zrejme v tých dobách hranica bola dosť voľná mimo colnice a nebolo problémom migrovať aj s majetkom, v tomto prípade so stádami oviec.

Nechcem menovať rodiny s pôvodnými poľskými menami, ktoré sa dodnes v Podbieli zachovali, aby sa dnešní, nebodaj, neurazili... Veď všetci prisťahovalci napokon splynuli s pôvodným obyvateľstvom, čo viac menej nebol problém, bo skoro všetci boli Slovania a aj spoločná liturgia, nanútená miestodržiteľom, ich tiež zjednocovala prostredníctvom kňaza... Potom to bolo aj rusínske obyvateľstvo, ktoré na Oravu a možno aj do Podbiela prišlo z východného Slovenska, aj z oblastí terajšieho Poľska, ponad Vysoké Tatry, ako chovatelia oviec . Základnou zmenou, ktorú priniesla valašská kolonizácia bola zmena, či stratégia chovu oviec. Do tej doby chovateľ získaval len mäso a vlnu.

Valašská kolonizácia zaviedla ďalší úžitok a tým bolo spracovanie ovčieho mlieka a výroba ovčieho syra a vynikajúcej bryndze... Nechceme tým povedať, že valašská kolonizácia tieto novoty priniesla, či objavila niekde vonku. Chceme povedať, že tá kolonizácia priam vyžadovala, aby tieto novoty neboli ojedinelé, ale aby sa zaviedli do všetkých chovov oviec. V podstate bolo záujmom aj Thurzovcov, aby sa tak stalo. Prečo? Odpoveď je jednoduchá. Tým vlastne Thurzovci dosiahli bez odporu valachov to, čo si veľmi priali. Pripútali ich tým výraznejšie k pôde a trvalému bydlisku. Ovce bez dojenia im totižto nebránili vo voľnosti pohybu. Dnes boli tu, zajtra inde, kde to šlo... Veď každý bača prebytky ovčieho mlieka musel skrmovať ošípanými, či iným druhom domácich zvierat. Aj spracovanie mlieka, výroba ovčieho syra, následné údenie, či výroba bryndze, celá tá známa technológia si vyžadovala, aby salaš stál na jednom mieste...

Povedľa chovu oviec sa potom pastieri logicky začali venovať aj chovu iných zvierat, čo potom znova prinieslo rozvoj poľnohospodárstva a následným pestovaním plodín. Pri klčovaní polí vznikla nová profesia a to uhliarstvo, kedy sa začalo s výrobou dreveného uhlia, ktoré šlo dobre na odbyt a znamenalo ďalší peňažný príjem do rodiny. Drevené uhlie sa používalo pre kováčov, na vykurovanie predovšetkým kaštieľov a hradov a samozrejme, aj na výrobu pušného prachu. Tu v Podbieli tento fakt dokumentuje aj miestny názov časti chotára a to Pálenica. Určite nevznikol ako následok pálenia liehu, aj keby si to mnohí želali...

Títo noví osadníci sa venovali samozrejme aj spracovaniu dreva. Veď bolo treba postaviť nové drevené domy, humná, sýpky a maštale. Drevo sa dalo aj dobre predať. Pastieri ešte viac boli pripútaní k pôde, bo na prevoz dreva potrebovali volské, alebo konské záprahy... Už v tej dobe to vyvolalo potrebu výstavby píl na rezivo. Tieto píly boli poháňané vodným kolesom a určite aj Podbiel s bohatou tradíciou v tejto činnosti takúto pílu mal hneď vo svojich začiatkoch. Píly inicioval postaviť aj hrad, zato vyžadoval dodávky reziva a iné ťarchy. Boli postavené na toku rieky Studená. Drevo už v tých dobách sa na jar, pri veľkej vode, splavovalo v celých kmeňoch, dole Oravou, potom Váhom až do Dunaja a až do Maďarska. Vyťali sa v tej dobe hory blízko rieky... Neodmysliteľnou súčasťou každej dediny bol mlyn na mletie obilia. Tieto mlyny sa stavali tiež na vodných tokoch a využívala sa energia vodného kolesa. Zachovalá konštrukcia takejto píly aj mlyna je doteraz v Kvačianskej doline, aj povyše Podbiela, v doteraz stojacom , nižnianskom mlyne... Podľa hustoty osídlenia takýchto vodných mlynov bolo v Podbieli naraz aj viac.

Nepredstavujme si, že v Podbieli vtedy žili len pastieri oviec, či neskoršie gazdov. Rozvoj poľnohospodárstva priniesol aj remeselníkov. Ako prví museli byť kováči, stolári, výrobcovia povozov a nábytku, krajčíri, obuvníci, tkáči ľanu a konope, výrobcovia súkna. Každá dedina sa špecializovala na výrobu pre nich typického výrobku a potom výmenou, či predajom dochádzalo k pokrytiu ich potrieb. Treba spomenúť aj hrnčiarstvo. Dnes už nevieme, kde v Podbieli taká dielňa bola ale je vysoko pravdepodobné, že hrnčiari tu, v Podbieli tiež žili. Typická výroba pre Podbiel bola výroba balov látky z ľanu... A ľan sa dopestovával najviac napríklad na Horečervení... Rusíni, ktorí tiež osídľovali Oravu si dokonca so sebou často priviedli aj svojich kňazov a boli to pravoslávni kňazi. Keď pôjdeme hlbšie do histórie, rusínske obyvateľstvo bolo veľmi početné oproti dnešku. To poznáme napríklad z osídlenia Ústia, ktoré je dnes zatopené Oravskou priehradou. A určite sa Ústie spomína len preto, že tam Rusíni prišli vo väčšom množstve. Nedá sa samozrejme vylúčiť rozptyl Rusínov aj v iných oravských obciach a teda ani v Podbieli... Ďalšou skupinou pravdepodobne boli aj pastieri zo Sedmohradska, terajšie Rumunsko, ktorí nie vždy mali len katolícku vieru, boli medzi nimi veru ešte aj pohania. A hore, na sever, na Oravu a aj do Podbiela sa prisťahovali v dobách vojen aj Slováci z juhu, či iné národnosti, zvlášť odborníkov na určité činnosti. Boli to napríklad stavitelia, kamenári, maliari, či potulní muzikanti, ba aj vojaci, ktorí nakoniec po vojenskej službe sa tu trvale usadili. No a nesmieme zabudnúť ešte ani na početnú profesiu zbojníkov, kedy sa na zboj mimo sezónnych prác dávali aj naoko slušní sedliaci. Z uvedeného sa dá predpokladať, aká zmes ľudí mohla do Podbiela prísť. Zemepánovi v tej dobe nešlo o ich vierovyznanie, on ich potreboval na práce a platenie daní. A vieru nakoniec po usadení museli prijať takú, akú ju mal zemepán...

Tu treba poznamenať, že by nebolo správne predpokladať, že v katastri Podbiela pred valašskou kolonizáciou nikto nebol. Boli obdobia, ktoré boli osídlené, boli znova obdobia bez obyvateľstva. Veď rôzne epidémie, ale predovšetkým lúpežné výpravy presúvajúceho sa vojska boli vtedy najčastejšou príčinou vyľudnenia celých oblastí. Veru obyčajne títo útočníci usadlosti najprv vyplienili a nakoniec zapálili a obyvatelia boli radi, keď si zachovali aspoň holé životy. Preto bolo pre nich veľmi dôležité mať ovce na holiach, ďaleko od Podbiela, veď Podbiel mal tiež pridelené v tých dobách pastviny v Roháčoch, niekde v okolí Volovca, či pod Ostrým Roháčom... Na týchto pastvinách Podbieľani pásli aj voly, ktoré z hole zobrali len na sezónne práce. Tak možno predpokladať, od čoho vzniklo meno Volovec... Dá sa tiež uvažovať nad tým, že v dobách relatívneho pokoja sa vždy, znova a znova obnovovala kupecká trasa, ktorá cez Podbiel viedla smerom hore do Poľska. Veď obidve strany hraníc chceli a mali záujem obchodovať, no vyžadovalo si to zaistiť bezpečnosť pre kupecké karavány. A či už Podbiel bol osídlený, alebo nie, veru, vždy sa tu zdržovali a aj prežívali napríklad lovci zvere, ktorá sa tu hojne vyskytovala. Tí poľovali kvôli masu, ale predovšetkým pre kožušiny, ktoré v každej dobe vedeli predať miestnym kožušníkom. Potom to boli rybári, ktorí denne čerstvé ryby dodávali na hrad, či do mesta. Príležitostne ich predávali aj na trhoch, tam prevažne vyúdené, či inak zakonzervované... Dostatok rýb v rieke Orava a aj v Studenej, Podbiel na to priam predurčoval. A dostatok pstruhov vtedy bol aj v Cickovom potoku. Tí, čo sa živili baníctvom, žili po lesoch tam, kde bola príslušná ruda. Na okrajoch osídlení, hovorí sa, že na Červenej skale, dlhé roky žili rodiny zelinkárov, ktoré poznali účinky jednotlivých bylín na rôzne choroby ľudí, ale aj hospodárskych zvierat.

V tých dobách z Uhorska do Poľska sa predávala meď, víno, ba aj pivo a dovážal sa jantár, olovo a predovšetkým kamenná soľ, ktorej veľké sklady boli v Tvrdošíne aj vo Veličnej. Ochrana a udržovanie trasy tejto starej kupeckej cesty bolo teda v záujme každého zemepána Oravy.

Aby sme pochopili, kto to vtedy bol zodpovedný za Oravu a aj Podbiel, treba spomenúť niečo o rode Thurzovcov, ktorí v tých dobách tesne pred vznikom novodobého Podbiela sa stali miestodržitelmi Oravy a tým aj potom Podbiela. Tu by som chcel poznamenať, že rod Thurzovcov sa dnes chápe ako by symbol maďarskej nadvlády nielen nad oravským hradom. Tie maďarské nápisy aj ten rod, treba chápať len ako krátku historickú epizodu našich slovenských dejín. Veď pre týmto rodom to všetko bolo celé stáročia inak. Nakoniec, thurzovský rod pôvodom je aký?...

Hrad Lietava / Biely zámok / pri Ružomberku začiatkom 16 storočia získal od kráľa, hajtman Mikuláš Kostka, potomok husitov, ktorého dcéra Barbora sa vydala za Františka Thurzu. Kostka okrem iného bol známy aj tým, že vlastnil bohatú knižnicu. Dobové pramene nehovoria, akým spôsobom to množstvo kníh získal, ani neviem, aké to boli knihy. Tento počin je mu ale možné započítať k dobru, bo v tých dobách boli knihy skôr ničené, na našu, slovenskú škodu... Preslávil sa ako veľmi agresívny stúpenec reformácie, dokonca ho volali kynožiteľom a tyranom katolíckych kňazov...Hrad spevnili, prispôsobili aj na bývanie a osadili ho delami, aby v prípade potreby dokázal odolať nepriateľovi. Z roku 1530 sa zachovala správa, že na hrade bola posádka celkom 285 žoldnierov, ktorí si vedeli vyrábať aj potrebný pušný prach do muškiet a diel.

Od roku 1556 hrad už patril Thurzovcom. A vidíte, sme v dobách založenia Podbiela... V roku 1563 František Thurzo získal aj hrad Bytča, kde sa celá rodina v čase mieru prevažne zdržiavala. Hrad Orava spravovali určení zástupcovia . František Thurzo bol oligarcha, ktorý v Uhorsku kontroloval výnosnú ťažbu medi v slovenských banských mestách, predovšetkým Banskej Bystrici. Bol aj nitrianskym katolíckym biskupom v roku 1550. V roku 1556 sa biskupstva zriekol a prestúpil na luteránstvo. V roku 1561 mu zomrela chorľavejúca manželka Barbora, s ktorou nemal deti. Druhý krát sa oženil s Katarínou Zrínskou, s ktorou mal 5 detí, medzi nimi aj Juraja, jeho následníka. Zomrel v roku 1574. Rod ale najviac pozdvihol jeho syn Juraj Thurzo / 1567-1616 /. Vyštudoval v Nemecku. V rokoch 1590 až 1600 bojuje vo funkcii veliteľa preddunajského vojska proti Turkom. Keď v roku 1604 vypuklo prvé protihabsburské povstanie vedené sedmohradským magnátom Štefanom Bocskayom, Juraj zostal verný cisárovi Rudolfovi II. Vtedy presídlil aj s celou rodinou, aj inými šľachtickými rodinami na opevnenú Lietavu a dobre urobil, bo Bocskayove vojská vyplienili Bytču, ba pokúsili sa o to isté aj s hradom Lietava. Tá bez väčších problémov delovou obranou tieto vojská ľahkej jazdy zahnala na útek. Udržal sa aj hrad Oravský Podzámok. V roku 1610 ho cisár požiadal, aby vyšetril a potrestal Alžbetu Báthoryovú, čachtickú hradnú paniu, vrahyňu a trízniteľku slovenských slúžok. Bol vzdelaný, hovoril štyrmi jazykmi a to slovensky, nemecky, latinsky a samozrejme maďarsky. Síce presadzoval reformáciu, ale bol celý svoj život verným cisárovi a vyslúžil si aj najvyššiu hodnosť a to hodnosť palatína, ktorú získal v roku 1609. Jeho syn Imrich, posledný v rode už nebol taký obratný ako jeho otec Juraj, či starý otec František. Svojou činnosťou sa odklonil od Viedne a pridal sa k povstalcom. Zomrel vo veku 23 rokov síce vo veľkom postavení / zastupoval Gabriela Bethlena/, no jeho smrťou skončil rod Thurzovcov po meči . Z neoverených prameňov sa traduje, že bol zavraždený. Thurzovský rod pokračoval cez sedem dcér Juraja Thurzu striedavým spravovaním majetkov aj ďalej.

Mňa osobne zaujal dátum 1624, kedy v Podbieli vyhorel richtárov dom a vtedy zhorela aj zakladajúca listina dediny Podbiel. Čo sa vtedy stalo? Oheň bol náhodný alebo založený rabujúcimi podpaľačami? Je určite zaujímavé, že sa spomína aj richtárov dom. V tých časoch totižto okolie aj Podbiel bol rozháraný, ba sa pomerne často menilo aj násilím náboženstvo poddaných. V dobe okolo roku 1550 mohlo aj u nás v Podbieli žiť obyvateľstvo s vierovyznaním katolíckym, západného rítu. Ale nedá sa vylúčiť, že kresťanstvo Byzancie, ako zostatok po svätých, Cyrilovi a Metodovi už v tej dobe v tomto priestore neexistovalo. Tiež by bolo klamstvom tvrdiť, že pohanské, staré náboženstvá už z tohto priestoru úplne vymizli. A už spomenuté pravoslávie a samozrejme, veľmi razantne nastupujúce luteránstvo. To bolo aj silou presadzované vtedajším mocipánom z rodu Thurzovcov. V roku 1624 už Podbiel určite žil pod cirkevnou správou luteránskeho vierovyznania. Veď keď Podbiel bol vyčlenený z pod Tvrdošína a bol cirkevne podriadený v roku 1602 pod faru Nižná, to nebolo už pod katolíkmi, ale farnosť v Nižnej bola založená ako fara luteránska... To platilo aj o Oravskom Bielom Potoku, Habovke a Zuberci, ktoré po svojom vzniku tiež podliehali pod Nižnú. V rokoch zakladania obce Podbiel, boli pomery v oblasti vierovyznania veľmi ovplyvnené rôznorodými politickými, aj hospodárskymi záujmami. Slovensko v tej dobe už malo po ničivých nájazdoch Bratríkov, ktorí plienili všetko, čo im prišlo pod ruku. Vieme, že Bratríci, pred tým Husiti, povstali proti katolíckej cirkvi a aj po ich príchode na Slovensko, aj do našich krajov zničili všetko cirkevné, predovšetkým cirkevné majetky, ale žiaľ aj staré knihy a archívne dokumenty, vypovedajúce o bohatej slovenskej histórii...A stará kupecká cesta a pohraničie s Poľskom nemohli ich pozornosti určite uniknúť. Teda aj vtedajšie obyvateľstvo Podbiela muselo mať s tým svoje neblahé skúsenosti. Vieme že po porážke Bratríkov v roku 1467, sa jednotlivé ich bojové oddiely rozpadli do malých skupín a aj náš oravský priestor bol ešte dlho týmito, vlastne už len zbojníkmi, zamorený. A to trvalo celé generácie, že zbojníčenie na Orave bolo výnosné zamestnanie. Veď tu bol vždy čulý obchod s Poľskom, trhy v meste Tvrdošín, Trstená, , či blízka Jablonka až po Nový Targ, či Krakow. Tieto udalosti tiež silne oslabili katolicizmus aj na Orave a určite aj v Podbieli. Prečo? Že boli ťažké časy? Kedy pre Slovákov neboli?

Odpoveď musíme hľadať v skutočnosti, že od postupného rozpadu Veľkomoravskej ríše Slováci zažívali jednu obrovskú národnú genocídu. Systematicky slovenský živel bol postupne odstraňovaný a nahrádzaný cudzou nadvládou a to nemeckou a maďarskou. A pretože Slováci nemohli mať vlastných vodcov v svojom štáte, každý sa zachraňoval, ako vedel. Slováci ale po všetky tie stáročia strašných skúšok väčšinou nezapreli svoju vieru v Boha, preto im boli cudzie panské maniere, ktoré im neustále nanucovali inú cirkev. Zostali pri svojom Bohu a v hlbokej viere k svojej patronke, Panne Márii. Tu treba spomenúť obraz z kostola v Trstenej. Bol veľmi podobný tomu, ktorý Poliaci celé stáročia uctievajú v Czenstochovej. Predpokladá sa, že tak, ako pôvod obrazu z Czenstochowej, aj trstenský obraz pochádza niekde zo západnej Ukrajiny, a to ešte z obdobia okolo roku 1382. Púte k tomuto obrazu do trstenského kostola totiž výrazne ovplyvnili to, že sa Veľká časť Oravcov po reformácii znova navrátila ku katolicizmu. Veru, ani počas viac ako sto rokoch reformácie sa nikto neodvážil siahnuť na ten obraz, ktorému veriaci pripisovali zázračnú moc. A mariánsky kult Slovákov siaha až do obdobia pred príchodom sv. Cyrila a Metoda. Poľský historik Semkowicz po mnohých stáročiach tento obraz, síce silne poškodený, našiel vo Vilniuse... Odniesli ho litevské vojská, nie poľské, ako sa v Trstenej pôvodne predpokladalo,a to v roku 1683, v jeseni, po porážke Turkov pri Viedni. Vtedy bolo vypálené celkom 25 až 27 oravských obcí, včetne Trstenej, tiež pre celú Oravu drahocenného archívu z Veličnej. Vtedy bol určite vyrabovaný a vypálený aj Podbiel. Poznamenať treba, že litovské vojsko síce bolo kresťanské, no malo medzi sebou silné oddiely aj nemeckých žoldnierov, ba po ich boku bojovali aj tatárske oddiely, preto týmto naozaj nerobilo problém plieniť Slovákov na Orave... V tomto období sa na Slovensku a aj na Orave striedali mocní z rôznych táborov. Boli to cisárske vojská. Tie rabovali, bo potrebovali jesť. Obyvateľstvo nútili na katolicizmus, bo Viedeň bola katolícka. Boli to reformátori, reprezentovaní uhorskými stavmi, ktorí povstali proti Viedni. Luteránske náboženstvo sa na Slovensko dostalo aj cez nemeckých kolonistov, ktorí húfne obsadzovali predovšetkým baníctvo. Samozrejme uhorská šľachta túžila po väčšej moci. Tí tiež násilím obracali poddaných na luteránstvo. Rabovali, bo aj oni potrebovali jesť. Oba tábory rabovačky radi zdôvodňovali práve opačným vierovyznaním. V tomto období Slovensko tiež už trpelo čiastočne pod tureckou nadvládou. Predovšetkým východné časti a časť Žitného ostrova po prehratej bitke u Moháča, v roku 1526, kedy Turci obsadili prakticky celé terajšie Maďarsko. A trvalo to až do spomínanej porážky Turkov pri Viedni, poľským kráľom Jánom Sobieskym v roku 1683. No aj hlboko na sever sa Turci odvážili podnikať lúpežné výpady a ich záujem sa samozrejme sústreďoval na banské a trhovnícke mestá... A uhorská šľachta , predovšetkým zo Sedmohradska sa s Turkami tiež spájala proti svojim... Ak by sme to chceli v krátkosti zhrnúť, tak musíme povedať, že tak, ako reformácia, ktorá výrazne ovplyvnila život Podbieľanov, táto nezačala naraz. Proces šiel postupne a hneď všetci katolíci neprestúpili, aj cez nátlak Thurzovcov, na luteránstvo. To trvalo aj desaťročia, kedy v jednotlivých dedinách boli obyčajne obidve náboženstvá, napríklad v spomínanej Čimhovej. Potom aj návrat ku katolicizmu tiež sa neudial naraz a všade, veď dolná Orava zostala vo väčšine už natrvalo evanjelická. Ba stávali sa prípady, že sa náboženské zmeny udiali za sebou viacej krát...

Ak to môžem zhrnúť svojim osobným pohľadom, mám za to, že keď cirkev stála spoločne so svojimi ovečkami a aj bránila ich záujmy, vždy bolo kresťanstvo silné a slovenská spoločnosť konsolidovaná, zomknutá okolo svojej viery. Nič netreba vymýšľať okrem knihy všetkých kníh. Tá dodnes popisuje v evanjeliách život Krista. On žil spolu v chudobe medzi tými, ktorých učil Božie slovo. Nikdy sa nepridal k mocným toho sveta... Keď sa tak nedialo a cirkev stála spolu so svetskou mocou, odtrhla sa od normálneho života a dôsledky nám história ukázala... Nuž, aj dnes prežívame zložitú dobu. A vždy, taká zložitá aj v budúcnosti veru bude, až do druhého príchodu Ježiša Krista na svet. Do tej doby vždy bude vedľa seba stáť dobro a zlo.

Napísal: Viliam Štefanek-Karisný

Február 2008