Pohovor so smrťou sa natrénovať nedá...

I stretli sa v duši jeho malý kúsoček pokoja, obrovský strach a nemalá panika, aby sa rozprávali o jeho živote, učinených skutkoch, a chorobe, ktorá môže skončiť až jeho smrťou. Už dávno som sám chcel spracovať túto tému. Dokonca som si aj vytypoval človeka - ženu s diagnózou rakovina. Poviem úprimne, tej témy som sa sám bál, nevedel som ako dotyčná zareaguje. Nechcel so ju v jej nešťastí akokoľvek zraniť, tak som to nakoniec sám nezvládol a ten príbeh nezaznamenal. Teraz, keď Boh poslal na mňa takúto skúšku osobne, som sám na vlastnej koži ten proces zažil. Vám a len Vám osobne lekár povie že má podozrenie na rakovinu a potom to s Vami všetko začne. Ja som ten problém od samotného začiatku musel rozdeliť. Prvá jeho časť je ako sa s tým sám budem vysporiadavať. Druhá časť a tá je tiež nesmierne zraniteľná je postoj okolia voči chorým. A tam, to Vám poviem, to je to, o čom predovšetkým chcem prehovoriť. Nič tu nie je vymyslené. To, čo si teraz prečítate je môj osobný príbeh, ktorého som sa stal hlavnou postavou...

Je to ako so známou vetou : ,, Všetko je relatívne! ,, Veľakrát sme ten citát počuli, nie vždy chápeme, ako to vysvetliť. Raz som pozoroval, sediac už po operácii v jedálni po ránu, kryštálový luster ktorý bol zaliaty ranným slnkom. Na lustri bolo množstvo sklenených kryštálov, no slnko sa odrážalo silno len v jednom. Drobné odlesky svetla, či paprskov bolo slabšie badať aj na iných častiach lustra. Sústredil som sa na ten najžiarivejší vybrúsený kúsok. Oslnivo žiaril jasne žltou farbou. Keď som trochu pohol zrakom, vlastne som zmenil uhol pohľadu, ten istý kryštál začal žiariť farbou inou. Pri postupnom zmene uhlu som mohol pozorovať celú paletu farieb, skoro ako na dúhe! Vtedy som pochopil tú relativitu. Tak isto je to aj s našimi životmi. Javia sa nám niekedy ťažké, naopak niektorým dobré, či krásne. Všetko to závisí práve na tom uhle pohľadu! Samozrejme si uvedomujem, že moje riadky čítajú aj tí ktorých vystihol známy filmový režisér, mám na mysli bohatých a aj zdravých. Ani režisér, ktorého si považujem, ale nedodal, že ide len a len o dočasnosť...

Keď sa narodil ako tretie dieťa svojej matky a otca, matka bola na pokraji smrti, skoro vykrvácala. Treba povedať, že jeho generácia sa rodila bez lekárov, doma, nie vždy s pôrodnou babou, ako sa volali na tie doby už vyškolené pôrodníčky. Lekár z mesta síce aj vtedy prišiel, no bolo ho treba zaplatiť na tú dobu vysokou sumou a to vždy po dedinách bol problém. Veru, mnohé ženy pri vtedajších pôrodoch zomierali, hoci na ich záchranu mnohokrát stačil malý chirurgický zákrok... Tie matkine slová si veru neraz vypočul, keď bol k nej ako chlapec neúctivý, či neposlušný. Matka mu ďalej často pripomínala, že sa narodil s čepcom na hlave ako máloktoré dieťa a teda bude mať v živote veľa šťastia v najnebezpečnejších situáciách! Veru dnes už nevie, či tej povere jeho matka naozaj verila, no jeho ďalší život to veru neraz naplno potvrdil. Pre poriadok tým, čo nevedia o čom hovorila poviem, že narodenie v čepci znamenalo, že novonarodenec na hlavičke mal pri narodení blanu, čo sa veru často nestávalo. Tá povera vznikla za dlhé roky a vyjadrovala reálne skúsenosti celých generácií. Pokoj v jeho duši len počúval, čo strach s panikou predpovedajú o ňom samom. Strach farbisto popisoval jeho už nie dlhú budúcnosť na tomto svete. Panika naopak raz tvrdila jedno, za chvíľku o tom samom už znova niečo iné. Nakoniec sa ozval pokoj a ten mu rozvážnym hlasom povedal nasledovné slová:

,, Pozbieraj sa! A prestaň sa podriaďovať strachu, neprepadaj panike! Riaď sa svojou vôľou, ktorú Ti tak ako iným dal Boh na to, aby si využil svoju vnútornú ľudskú slobodu! Bo ona Ti bola daná preto, aby si len Ty sám vybral svoju cestu medzi dobrom a zlom! Nesprávaj sa ako neveriaci ale pevne sa chyť svojej viery! Veď čože je to ľudský strach? A či vieš čo sa s Tebou deje keď napríklad len dobre spíš? Či len nevnímaš neskutočné veci okolo seba, ale nič nie si schopný na tom zmeniť? A je to len obyčajný ľudský spánok a ani len v ňom samom sa nič nedeje podľa Tvojej vlastnej vôle ! Navyše dôveruj svojim životným a zvlášť prekonaným , neraz ťažkým skúsenostiam, ktoré si už zvládol! Nerieš pocity tých čo v Boha neveria, sústreď sa na svoju vieru, tam sú všetky odpovede! Bo stane sa, čo sa má stať a Ty to prijmi s pokorou, Boh vie, čo bude a teda vie, čo sa s Tebou kedy stane. Maj ale pokoj! A aby si mohol mať pokoj, Tvoja duša musí byť čistá od všetkého zlého! Vlastne rada je jednoduchá. Keď sa dokážeš dobrovoľne zbaviť zla, vyhrávaš nad sebou samým a až tak sa dopracuješ k pokoju. A tam , kde je pokoj, nesídli skoro žiaden strach! Teraz už len treba zodpovedať Tvoju otázku, ako sa dá zbaviť zla. Nuž, zlo od seba odložíme vtedy, keď prestaneme myslieť na pomstu a závisť. To sa dá dosiahnuť len odpustením. A tu sme pri koreni problému. ,,

Dokázať odpustiť tým, ktorí nám niekedy spôsobili krivdu? A tu ako pri pohovore so smrťou, čo sa naozaj nedá natrénovať, sa naopak dá začať pracovať na sebe samom. Ako? Napríklad odriekaním sa. Odriekanie je cesta k pokore a následnému odpusteniu a tým aj cestou ku vnútornému pokoju. Sme skoro pri koreni veci. Nie každý má na to silu. Poviete si o čom to hovorím? Že predsa tak ľahká vec a vraj cesta ktorá nás dovedie k poznaniu ako prestať zlo konať a kedy sa dokážeme zbaviť vlastného strachu? No, na prvý pohľad to tak naozaj vyzerá, že cesta odriekania nič nevyrieši. Znova potvrdím, že je to cesta len pre tých, čo na sebe dokážu tvrdo pracovať a chcú opustiť vlastný strach! Nie je to cesta pre tých, ktorým konanie zla plne vyhovuje už z akýchkoľvek príčin...

Ale skúste to odriekanie napríklad pôstom, inakšie povedané hladovkou začať a aj vydržať, nemám na mysli deň, dva. Veď aj samotná kniha všetkých kníh – biblia - popisuje, ako sa sám Ježiš na púšti postil plných 40 dní. A pre tých, čo to nevedia treba dodať, že Kristus tak urobil pre to, aby nabral silu pre následný boj so ZLOM!

Som povinný na tomto mieste vysvetliť všetkým, čo ja sám považujem za zlo. Nuž, nespájam ho s nikým konkrétne, neoznačujem žiadnu skupinu, ktorú by som považoval za zlú, iných naopak za dobrých. Toto zjednodušenie už v histórii napáchalo dosť zla samotného a nič pritom nevyriešilo. Teda, dobro sa nikdy takto nezväčšilo a zlo nezmenšilo. Tadiaľ cesta nevedie. Takže u mňa je to jednoduchšie a priamejšie. Dobro je dobrom a zlo zlom, kdekoľvek sa medzi ľudskou rasou a aj náboženstvami nachádza. Neexistuje definícia dobrého človeka , teda len dobrého človeka. Takých nepoznám. Všetci v sebe nosíme dobro a aj zlo. Otázkou zostáva, čo prevažuje. Našťastie niet príručky snáď okrem Mojžišových ,, Desatoro ,, ktorú by sme si nalistovali a vedeli čo je dobro a čo zlo. Kristus povedal aj túto vetu: ,, Strom poznáš podľa ovocia. ,, Aj ja sa teda snažím ľudí deliť podľa toho, aké skutky po nich vidieť. Tam niekde je cesta aby sme sa priblížili, teda skôr pokúsili definovať dobrých a naopak aj zlých ľudí...

Uvediem poznámku, že na začiatok treba skúsiť pôst v kratších intervaloch, povedzme tak do 5 dní. Každý z nás musí získať vlastné poznatky, poučiť sa a upevniť vlastnú vôľu. Z mojich skúseností som už uviedol, že nastúpiť na osobný pôst pre mňa prichádza do úvahy len v čase silnej duševnej vyrovnanosti a pohody. Alebo, a to platí len pre skúsených, v čase vlastného ohrozenia , napríklad zdravia. Či napríklad nadváha, ľudovo tučnota tiež nie je výrazné ohrozenie vlastného zdravia? A o estetike ani nehovoriac! Tu ale musím každého upozorniť na individuálnosť, či osobitosť každého takéhoto prípadu. Je nutné rozdeliť napríklad spomínanú nadváhu z hľadiska jej príčiny. Vašou hladovkou je teoreticky možné ju riešiť len vtedy, ak je spôsobená vašou slabou vôľou, lenivosťou, pohodlnosťou, či prejedaním sa. Telo nebude ohrozené ak ho v tomto prípade vrátite do fyzickej aktivity a striedmosti. Ak ale nadváha je dôsledok Vašej nejakej zdravotnej poruchy / cukrovka, choroby štítnej žľazy, iná príčina, / potom započať hladovku nedoporučujem nikomu bez záverov lekára!

Sám som s tým aj v takých prípadoch začal vtedy, keď som vedel, že ma čaká operácia a pred ňou samotnou som chcel byť vyčistený. No to už som mal vlastné skúsenosti a viem, ako na to reagujem. Tí, čo operácie už prekonali, vedia o čom hovorím ... Až na základe vlastných poznatkov z prvých pôstov trvajúcich viacero dní potom môže doba bez jedla byť dlhšia a tým aj výsledky budú prenikavejšie. Vlastne skúste si začať odriekať dobré a chutné, rozvoniavajúce jedlo, ktoré máte tak radi! A pite len čistú vodu! Do chuti! Seďte pri prestretom stole plnom dobrého jedla a pozerajte sa na ostatných, ako jedia. Vy si pritom nič nezoberte! Vtedy si skutočne overíte vlastnú vôľu. Zo svojej skúsenosti Vám poviem, že najväčší hlad budete mať v prvý deň, keď na to odriekanie ešte len nastúpite. To pracuje len Vaša psychika, ktorá sa dostáva do paniky, hoci sa skutočne s hladovaním ešte nič nedeje! Ak ten prvý nápor prekonáte, potom sa znova výrazný hlad dostaví u niekoho na tretí, či štvrtý deň. Keď to znova vydržíte, v ďalšie dni príde uľahčenie, pocit dobra a ľahkosti zaplaví vaše telo a vydržíte bez jedla už bez zvláštnej námahy. Sám som niekedy nejedol najprv 5, 7, potom aj desať, či dvadsať dní. A na ten sedemnásty deň som bez problémov a v plnom sústredení odšoféroval trasu Podbiel- Praha, behal Prahou a cesta nazad. Vyrazil som ráno o jednej po polnoci a večer o desiatej som bol znova doma. Najazdil som 1000 až 1100 km. Alebo som ťažko fyzicky pracoval, napríklad som kopal ornicu a prevážal som ju fúrikom na pole v záhrade. Bez pocitu vyčerpanosti, či slabosti! Cez ten pôst sa nesmiete dotknúť žiadneho alkoholu, bo sa okamžite zlomíte, dostanete hladové kŕče a budete sa musieť najesť. Tak takto to mám vyskúšané ja. Nenavádzam Vás na to samé. Ešte jedna rada. Nikdy som hladovku nezačal v dobe, kedy som bol duševne nevyrovnaný, nepokojný s výnimkou mimoriadneho ohrozenia zdravia. Vždy ale až po dôkladnej duševnej príprave, kedy som si nazbieral vnútorný pokoj a to zakaždým kráčalo ruka v ruke od skončenia rozmýšľať o zlobe, nenávisti, závisti, pocitoch krivdy a tak podobne! A ešte jedna moja skúsenosť. Nestál som každú chvíľu na váhe, aby som sa presvedčil že kilogramy idú rýchlo dole. Poviem Vám, oni naozaj hneď nepôjdu, Vaše telo sa bráni, je zafixované na svojej, už dosiahnutej váhe a vždy sa na tú hranicu bude chcieť znova vrátiť! Vedel som ale z akej štartovacej hmotnosti som začal. Zvážil som sa ak vôbec, až na samom konci svojho pôstu. Ale chlap to dobre pozná aj podľa opasku, či vlastného podbradku svojej tváre, veď sa každý deň holíme. To nebol môj cieľ. Cieľom je očista organizmu a získanie pocitu víťazstva nad vlastnou slabosťou, upevňovanie pevnej vôle a výdrže. Potvrdím, že v prvom rade ide o dušu až potom o telo. Teda s pevnou vôľou skôr dokážeme pristúpiť ku spomínanému odriekaniu. Potom príde na radu to odpustenie, pokoj vo vlastnej duši a zbavenie sa strachu. Až vtedy sa nám ľahšie pristúpi k riešeniu celej rady otázok pri vlastnom ohrození života. Spoločne s vierou v BOHA tak človek je schopný pripustiť aj to, že s ľudskou odvahou sa pozrieme do očí tomu najväčšiemu osobnému strachu. Mám na mysli strachu zo smrti... To pochopíte až vtedy, keď sa Vám to, ak vôbec, niekedy tiež - podarí... Spomeniem aj vlastnú skúsenosť, ktorú mi vyrozprávala jedna príjemná pani v Liptovskom Mikuláši, keď som ju aj jej manžela navštívil v tomto roku. Videli sme sa prvý krát v živote, uzatvorili sme môj problém a potom sme sa zarozprávali o minulosti, bo som sa dobre poznal s jej manželom. Spomenula, že mala zdravotný problém , tuším s hrubým črevom. Teda na rovinu, zrejme nejaké štádium rakoviny. Po liekoch začala s hladovkou. Povedala, že okrem vody tridsať dní nejedla žiadnu stravu. Vychudla nie preto, že sa chcela vrátiť ku štíhlosti. Drastickú hladovku podstúpila kvôli zdraviu. Nakoniec mi povedala: ,, Pozrite sa na mňa! Vidíte pred sebou snáď zlomenú, či chorú ženu? Som znova zdravá! A ďakujem za to Bohu.

Na záver neberte moje slová ako návod pre Vás osobne. Hladovka určite nie je pre každého a nesie so sebou určite ani mne nie známe riziká. To je každého osobné rozhodnutie s plnou zodpovednosťou a lekára by som z toho nevynechal. Na druhej strane ja osobne som nemal tú česť stretnúť takého doktora, ktorý by mi tú hladovku schválil. Veď ktorý z nich by na seba zobral tú obrovskú zodpovednosť z neznámeho! Navyše, ak sa denne stretávajú s pacientmi, ktorí ich pri prvom vlastnom nezdare po vzore západného systému ženú na trestnú zodpovednosť a do úmoru ich vláčia po polícii a súdoch?!

...Bolo to už na piaty deň po zahájení hladovky, čo podstúpil tú operáciu štítnej žľazy. Večer pred tým pokojne sedel na nemocničnej posteli a čítal si nový zákon. Prečítal zopár textov a potom rozmýšľal o ich význame. Zvlášť mu dávali zabrať podobenstvá ktoré Kristus pri svojom kázaní často používal. Zakaždým mal radosť, keď si myslel, že pochopil ich skrytý význam. A nemyslel na to, čo ho čaká a neminie.

Spomenul si na poslednú operáciu ktorú podstúpil tak pred jedno päť rokmi. Nespomínal na tú predprípravu rád. Najprv vošiel do malej predoperačnej miestnosti, kde boli tri sestričky. Miestnosť vyzerala ako skladište s prádlom. Sestričky, veselo sa baviac medzi sebou o bežných veciach si ho ani nevšimli. Stál tam ako chlap sám uprostred, zahalený len plachtou, obutý na boso v šľapkách. Čakal. Jedna zo sestier, ani sa na neho nepozrúc mu povedala, aby sa vyzliekol. Ďalej sa medzi sebou bavili, ako by tam s nimi ani nebol, neuvedomujúc si, že on a nie oni ide byť práve operovaný a má nárok na obavy, keď už nie na slušné zaobchádzanie... Pokojne zo seba zhodil spomínanú plachtu, nechal však na sebe po krátkom zaváhaní svoje slipy. Či má tam medzi tými ženskými stáť ako ADAM? Pomyslel si vzdorovito. Do toho ticha zrazu znova od tej samej sestričky zaznelo rázne: ,, Zoblečte sa úplne! ,, Už nerozmýšľal o nepríjemnej situácii pre neho samého. Vedel, že mu neostáva nič iné len byť nad vecou. Nuž, bez akejkoľvek hanby sa zobliekol do naha a zostal tam stáť tak, ako ho BOH stvoril. Rukami si ani nezakryl prirodzenie ako to videl na svätých obrazoch v mnohých známych galériách. Tak si to užite vy .... / chcel povedať kravy, ale nevyslovil ani slovko. / Stál a čakal. Pozeral sa tým svojim známym pohľadom, keď o niečom tuho rozmýšľal. Díval sa a nič nevidel. Už bol pripravený na všetko. Nebol si istý, či tú pre neho trápnu situáciu si uvedomila jedna z prítomných sestier, no mlčky k nemu pristúpila a podala mu síce čisto vypratú, no fľakatú zrejme od peroxidu krátku košeľu so zapínaním na chrbte. Obliekol sa. Potom už nasledoval prechod do operačky, kde sa všetci k nemu správali už len veľmi milo a láskavo. Aj sestry aj lekári...

Večer pred operáciou ho navštívil službu konajúci lekár, ktorý ale zároveň bol aj jeho ošetrujúci lekár. Bol to vysoký a neobvykle štíhly mladý muž pôsobiaci sebaistým dojmom, ktorý mu pripomínal začínajúceho askéta, možno len vegetariána. Vlasy mal nakrátko zostrihané ako športovec, či vojak. Pri rozhovore sa na neho nedíval, vysypal naučené, často používané formulácie ako väčšina lekárov pri takýchto príležitostiach. Nezúčastneným , neosobným hlasom profesionála mu všetko vyrozprával o priebehu a príčine zákroku, ktorému sa na druhý deň podrobí.

Keďže na jednom z dvoch lalokov jeho štítnej žľazy bol už dávnejšie pri kontrolách v Ľubochni nájdený nedefinovaný uzlík a ani tam vykonaná punkcia nemala istý záver, tu v nemocnici sa odstráni pravý lalok štítnej žľazy na ktorom ten uzol je. Ten novotvar tam mal už zo 6 rokov, lekárka ho zakaždým preskúmala, no keďže sa ďalej už nevyvíjal, vždy ho posunuli len na následnú kontrolu za pol roka. Rozhodnutie lekárky v Ľubochni ovplyvnili až posledné dve kontroly kde zistila, že uzlík sa zväčšil.

Operácia po vyoperovaní pravej strany štítnej žľazy bude dočasne prerušená, kým laboratórium rýchlou metódou okamžite nepreskúma dodanú vzorku. Ak by sa potvrdili rakovinové bunky, operatér vyoperuje aj druhý lalok štítnej žľazy. Následne bude stanovený ďalší liečebný postup. Ak laboratórium rakovinové bunky nepotvrdí, operatér ukončí operáciu, to značí, že druhý lalok zostane nedotknutý. Ošetrujúci lekár ďalej upozornil, že pri operácii by mohlo dôjsť k nenávratnému porušeniu hlasiviek, čím by pacient prestal hovoriť, stratil by hlas. Definitívny stav po operácii, povedzme tak po desiatich, štrnástich dňoch bude závisieť až na výsledku biopsie, to značí definitívnych laboratórnych testov, ktoré vylúčia, alebo žiaľ, potvrdia rakovinu... Keď ošetrujúcemu lekárovi svojim podpisom potvrdil, že s podmienkami operácie aj s rizikom súhlasí, zostal už na izbe len sám so svojimi myšlienkami.

Nuž pri tejto príležitosti sa znova vrátim k tomu spomínanému vnútornému pokoju. Skúste byť len tak, bez prípravy pokojný ak viete, že operácia, ktorá Vás čaká možno potvrdí zhubnú rakovinu. Všetci, možno okrem špecialistov lekárov si predstavujeme, že to vlastne znamená akýsi ortieľ smrti pre nás samých. Aspoň laická verejnosť žiaľ to tak chápe. A dáva to patrične aj najavo... V živote som sa s takýmito neborákmi veľakrát stretol. Býva zvykom, že všetci zdraví, vidiac takéhoto z pomedzi nás sú presvedčení, že sa to ich samých netýka. Nuž, po ten prvý raz, keď my sami sa prekrúžkujeme do tej istej polohy, čo sa aj mne stalo.

Myšlienky na samom začiatku každému začnú bežať neuveriteľnou rýchlosťou ako tie splašené kone, ktoré sme mali možnosť vidieť ako malí chlapci, tam niekde vysoko na horskej lúke. To sa stávalo, keď sa zvieratá náhle splašili. Videl som také stádo koní, keď ich napríklad napadli divé osy. Veru sme ako chlapci mali čo robiť, aby sme kone upokojili ešte na lúkach a aby naopak nedobehli domov do bezpečia stajne, čo by pre nás samozrejme vždy, za každých okolností znamenalo dostať výprask. Bo rodičia dobre zo skúsenosti vedeli že v tých osách sme my a nie kone mali svoje nezbedné prsty. Pre tých, čo to nepoznajú poviem, že ak sme ako dedinskí chlapci objavili také osie hniezdo, napríklad bolo v zemi, či v práchnivom dreve, vždy to vyvolalo náš zvýšený záujem. Od starších šarvancov sme vedeli, že najlepšie je také hniezdo vypáliť. Horšie bolo, ak osy mali aj inú únikovú cestu od hniezda a my sme to špatne odhadli. Vždy totiž sme po lúke začali splašene lietať najprv my až potom tie spomínané kone. Na vlastnú obranu aj mojich kamarátov snáď treba len dodať, že vtedy sme o ochrancoch prírody ani nechyrovali...

Ak niekto povie, že on takéto pocity po oznámení známej diagnózy nemal, tak smelo potvrdím, že klame. Každý človek má strach z nepoznaného. Až dnes chápem, aké je to pre chorých na podobnú diagnózu neuveriteľne ťažké, ak sa okolie od nich odťahuje, separuje. Oni to cítia ako úder kladivom ten náš veľakrát falošný súcit a tie naše prostoduché želania typu : ,, Neboj sa, veď Ty sa z toho dostaneš, veď to nie je pravda a tak podobne . Pritom tí postihnutí si určite s veľkou dávkou bolesti, či skôr nemohúcnosti uvedomujú, že okolie sa prevažne na nich díva ako niekedy dav z ulice sa zvykol dívať na popravu odsúdenca. Proste dav si svojim spôsobom užíva to divadlo, kde našťastie on nemusí stáť na javisku ako hlavná postava... ,,

Zdravý ešte pri všetkej úcte nedokáže pochopiť, že ten s tou ťažkou diagnózou už žiaľ rozmýšľa bo musí, v iných dimenziách. A väčšina z tých postihnutých si uvedomuje, že sa vlastnej smrti, ktorú ešte nikdy necítili tak blízko, dívajú priamo do jej čiernych deravých očí.

Poviem z vlastnej skúsenosti, že v takej chvíli statočný človek nemyslí na bohatstvo ani na kariéru, či dočasný úspech. Rozmýšľa o svojich blízkych, nie čakajúc záchranu, bo vie, že to nie je v ich silách. Rozmýšľa nad blízkymi a má strach, čo si tu oni na tomto svete bez neho počnú, keď on odtiaľto odíde. Verte, nie je to len môj poznatok. Potom sa takýto človek v mysli nutne vráti ku svojim, často už nežijúcim rodičom. Je to pochopiteľné. Práve u nich hľadá ochranu, tak, ako vždy vo svojom detstve i celom živote, bo často boli naozaj jediní, ktorí dokázali pomáhať aj v tých najťažších situáciách.

Kvôli objektívnosti nemožno nespomenúť ešte ďalšie dve kategórie ľudí, s ktorými sa každý pacient stretáva. A kladne ho ovplyvňujú. Prvou kategóriou sú naši slovenskí lekári, ktorých si je treba nesmierne vážiť. Bez ich pomoci by pacient s rakovinou nemal veru žiadne šance. Sú tými, čo bojujú za chorého svojimi vedomosťami a skúsenosťami a neraz to skončí víťazne. Veda ide stále dopredu, možnosti sa zväčšujú. Bohu vďaka. Druhou zo spomínaných kategórii sú láskaví ľudia, ktorí svojou úprimnosťou nielen vyjadria ich podporu chorým, ale aj aktívne dokážu pomáhať. Viem, že otvorenosť je najúčinnejšia.

V noci spal pokojne. Pred spaním si ešte dlho čítal bibliu. Tá múdra kniha dokáže dať cenné rady aj v takýchto situáciách všetkým, čo veria tomu, čo tam proroci, či apoštoli zapísali. Veď práve NOVY ZAKON hovorí úplne otvorene o živote a aj o smrti. Ba ide ďalej. Veriacemu človeku dáva nádej v skutkoch Krista, ktorý jediný premohol smrť a ukázal tak súčasníkom aj ďalším generáciám nádej prekonať aj túto nedobytnú hranicu ľudského vedomia.

Ráno už nič nepil ani nejedol. Tesne pred stanoveným termínom do jeho izby vstúpili tri sestričky. Jedna z nich mu povedala, aby sa zobliekol. Odľahlo mu, keď mu po jeho neblahých skúsenostiach z minulosti povedala, že si môže nechať oblečené svoje slipy. Tiež mu podala snehovo bielu košeľu so známym zapínaním na chrbte a pomohla mu ju pozapínať. Druhá sestrička mu chcela, pokľaknúc si pred neho natiahnuť elastické biele plastické punčochy na celé nohy. Pokojne si ich natiahol sám s poznámkou, že na to ešte jeho sily stačia. Nechcel si ani predstaviť, že by sestrička naťahovala na ňom samom punčochu po samý vrch jeho nôh. To by teda bola sranda, pomyslel si ! Zrazu pred sestričkami stál v tej bielej čistej košeli a v bielych pančuchách. Pripadal si ako vyobliekaný a nalíčený transvestita. Vnútorne sa ale dokázal baviť sám na svojej úbohosti, pretože fúzatého transvestitu ešte nevidel. No nahlas prítomným sestrám nič nepovedal.

Náhle si spomenul, že takto niekedy už v nejakej poviedke popísal už zomrelého deda, čo mu bol za života býval jeho poľovníckym učiteľom. Deda tam popisoval ako sa s nim stretol ešte pred nebeskou bránou, kde za ním zašiel, aby sa na niečo dôležité spýtal, bo za života sa chytrý dedo tej otázke trvalo a s patričnou jemu vlastnou prefíkanosťou vyhýbal. Dedo dokonca aj pred tou spomínanou nebeskou bránou dával najavo svoju neodbytnosť v tom, že sa chcel čo najskôr dostať dnu a tak sa znova vyhnúť mojej otázke. Dedo tam tiež na jeho vek prekvapujúco svižne pobehoval v dlhej bielej košeli, držiac v ruke ruženec hľadajúc čo i len malú škulinku aby sa predbehol. Spomenul si, že aj v tej poviedke vtedy napísal, že za života veru deda nikdy s ružencom v ruke nevidel. O jeho puškách a palici by rozprávať ale vedel! Pre objektívnosť treba priznať, že dedo bol naozaj jediný, čo tam pobehoval. Ostatní ticho , s úctou a veľkou bázňou stáli so zopnutými rukami, pokiaľ na nich príde rada. Z pod tiež čistej bielej košele dedovi vykúkali jeho chudé zarastené chlapské nohy, čo vôbec nedodávalo vážnosť stavu, v ktorom sa už nachádzal. Na hanbu deda tiež treba oznámiť, že za života nevenoval strihaniu nechtov na nohách žiadnu pozornosť, čo si veru tiež skoro všetci všimli a odsudzujúco pokyvkávali ustráchanými hlavami.

V duchu aj navonok sa nad tým pousmial, uvedomiac si náhle svoju pozíciu. Pripadalo mu to, že od deda sa líši výrazne len tými elastickými pančochami ktoré mu sestričky na jeho hanbu vnútili bez možnosti protestovať. A tie jeho nechty na nohách sa veru tiež podobali na tie dedove. Našťastie zanikli v spomínaných pančochách, v ktorých dokonca vynikli jeho síce už staré ale ešte pekne tvarované nohy, ktoré vraj tiež, ako chorobu štítnej žľazy, zdedil po svojej matke. Sestričky stáli, mali z toho zrejme pri všetkej úcte zážitok. Nie každý deň pri ich ťažkej práci majú možnosť vidieť skúseného chlapa a pozorovať ho, ako sa ten ktorý ukáže aký je v skutočnosti silný alebo úplne pos... Nuž, aj toto je pre jednu stranu divadlo, pre druhú ťažká životná skúška vlastnej statočnosti. A sme znova pri už spomenutej relativite... Keď videl vážne tváre prítomných sestier, vyčítavým tichým hlasom poznamenal : ,, Nestojte tu nado mnou ako by som šiel na popravu! ,,

Na tú popravu si náhle spomenul, bo v mysli mu prebehol taký divácky zážitok z jedného nasprostalého amerického filmu, kde kamera nepochopiteľne pre neho detailne nebrala postavu odsúdenca na elektrické kreslo, ale divákov, ktorí sedeli v hľadisku, ako by nešlo o strašný akt popravy ale o dobrý divadelný kúsok. Vyzeralo to ako zo stredoveku pri vešaní zločincov alebo upaľovaní osvietencov, ktorých vtedy nazývali kacírmi, či nebodaj bosorkami. Ľudská spoločnosť sa vôbec nezmenila pomyslel si a posadil sa na pripravený invalidný vozík, na ktorom ho jedna zo sestier odviezla, ako by už úplne nevládneho, do operačnej sály. Keď prechádzali chodbou pred ambulanciou, pohľady tam sediacich pacientov neveriacich, že aj oni sa možno za krátky čas ocitnú v podobnej situácii ,vyjadrovali tie pocity vďačných divákov. Dívajúc sa na tých nevedomcov si zrazu uvedomil, že sa cíti ako Švejk, ktorý tiež sediac na invalidnom vozíku tlačeného už pekne starou posluhovačkou Mullerovou, predstierajúc svoju nemohúcnosť, v rukách držiac barly kričal : ,, Na Belehrad! Na Belehrad ! ,,

Nestihol však ani muknúť. Sestrička, už zrejme tušiac, čo sa práve odohráva v jeho hlave, zrýchlila a za chvíľu sa za nimi zatvorili dvere operačnej miestnosti. Tam to už zobralo rýchly spád. Dovolili mu znova sa postaviť ako zdravému z invalidného vozíka na vlastné nohy. Príjemným hlasom hovoriaci ošetrovateľ ho láskavo vyzval, aby si ľahol na operačný stôl. Keďže videl okolo seba už len samé pokojné a priateľské pohľady, odpustil si náhle vysloviť to, čo ho napadlo, vidiac operačný stôl. Pripadalo mu to znova ako miesto, kde v Amerike aj dnes popravujú smrtiacimi injekciami. Náhle pochopil, že to by už z jeho strany bol veľmi špatný pokus o vtip. Poslušne poslúchol všetky pokyny spomínaného ošetrovateľa a nechal sa prepásať akoby obručou, aké v starých filmoch vídaval na derešoch. Natiahol obe ruky, do ktorých mu napichli ihly. Zo skúsenosti vedel, že do žily mu potom, aby ho uspali pustia nejaký roztok a on si potom už nič nebude pamätať. Vôbec si neuvedomil, že ho uspávajú rajským plynom, bo keď mu lekárka povedala, aby sa hlboko nadýchol vraj čistého kyslíku aby sa mu lepšie dýchalo poslúchol, neuvedomiac si, že svoju situáciu špatne odhadol. A stalo sa, čo sa stať malo. Prestal vnímať. Operácia sa mohla začať.

Pokračovanie nabudúce.

Ing. Viliam Karisný- Štefanek.

Podbiel 7/2010