Na Frľovej ...

Skončila zima a jarné slniečko už dobre prihrievalo polia v podbieľanskom chotári. Na zvyškoch zabudnutého snehu pod lesom zo severnej strany ale bolo ešte vidieť dostatok čerstvých stôp. Najviac ich tam zanechali kuny Bolo to na rozhraní dlhánskeho a podbieľanského chotára, na samom vrchu Frľovej... Poviete si, že ste ešte kunu na Frľovej nevideli? Nuž, ja som zasa počul, že kuny žijú všade. Veru ma o tom presviedčať netreba, veď všetci máme svoje skúsenosti...

Starého medveďa, doterajšieho kráľa miestneho lesa zvieratá stratili. Nie preto, že by ho nechtiac nezvolili. Veď to by si nakoniec z nich nikto nedovolil, medveď predsa po stáročia v našom lese býval prirodzeným kráľom zvierat, veď ktože by sa mu silou a nakoniec aj rozumom vyrovnal? No, po pravde treba priznať a všetky zvieratá to aj vedeli, že tým skutočným vládcom lesa nebol samotný medveď . Tým skutočným vládcom bola medvedica. Tá pripravovala medveďovi všetky zvieracie prejavy, každé ráno len ona rozhodla čo musí spraviť a čo má, či nemá žrať. A včas rozhodla pri jeho konzume alkoholu, že mu už prestalo chutiť! Na vladárskom zhromaždení medveď vlastne len prečítal to, čo mu nadiktovala jeho družka. Zvieratá o tom všetkom od samého začiatku vedeli, veď poznali medvedicu. Žiadne z nich ale verejne túto vec nešiblo medveďovi pod nos! Veď si nakoniec všetky pamätali, ako dopadla divá sviňa, ktorá na poslednom verejnom zvieracom zhromaždení medveďovi vykrochkala čosi o jeho neschopnosti a že by ho mal niekto šikovnejší, no predovšetkým čestnejší nahradiť. Vraj je slaboch, bo si nevie poradiť ani so svojou ženou medvedicou!

Mnohé zverstvo na Frľovej vtedy malo z toho obrovskú srandu najmä preto, že všetci vedeli, že v prasacej rodine je to to samé. Ba ešte horšie! To starý kanec, ktorého divá sviňa navyše neustále po celý život podvádzala tým, že sa tajne schádzala aj s prasiakom z poza vrchu, bol na tom neporovnateľne horšie, ako medveď. Dokonca zvieratá tušili, že ani jedna mladá svinka nie je od starého kanca. Všetky sa totiž nápadne ponášali na prasiaka z poza vrchu, ktorý bol zvláštny svojimi krátkymi nohami a viacnásobne vykrúteným chvostom. Prasiak bol zvláštny ešte aj tým, že okrem normálnej svinskej stravy obľuboval nakysnutý jačmeň. Ten poľovníci z celého okolia s obľubou v zime sypali na krmoviská, aby aspoň raz za rok uvideli živého diviaka. A mali pravdu s tým sypaním. To každý rok ešte aj vnúčatá miestnych lovcov mohli nerušene pozorovať spiaceho prasiaka, ktorý, keď sa toho nakysnutého jačmeňa prežral, vždy tam na tom krmovisku zaspal, bo sa v skutočnosti tou žranicou opil. A veru všetky malé svine ktoré mal spolu so spomínanou diviačicou túto jeho vlastnosť po ňom zdedili. Tiež sa neustále chvastali, že len oni nosia pravé značkové veci, predovšetkým krúžky v nosoch, či na iných miestach...

Práve vtedy, keď spomínaná divá sviňa dokrochkala svoje obvinenia, sa vracala na zhromaždenie medvedica, ktorá si odskočila na stranu kraja lesa. Všetci ju videli sa vracať a bolo im známe, že nebola navštíviť stranu politickú, čo sa vtedy tiež nosilo a každý vedúci káder musel byť v niektorej z nich. Tí najprešibanejší boli v tej momentálne najsprávnejšej... Medvedica bola po pravde na strane tej klasickej. Podurilo jej črevami, večer zožrala viac, ako mala. Ba mala aj silné vetry, čo dávala hlasito okoliu na známosť bez ohľadu na spoločnosť zhromaždených zvierat. Možno že aj medveď bol tej udalosti čiastočne na príčine, veď včera večer mal svoj deň, čo sa mu pomaly starnúc veru pritriafalo čoraz zriedkavejšie. No ale čo už robiť s toľkými darmi vo forme žranice, ktorú vládca dostával od svojich ako všimné- ako všetko požrať a s nikým sa nedeliť? Takže, medvedica, vracajúc sa v dobrej pohode, vyprázdnená a uvolnená, okamžite pochopila vážnosť situácie. Len páru skokmi pribehla až ku divej svini, ktorá už svoj prejav nestačila dokončiť. Ani sa nenamáhala zakryť svoj nečistý zadok ako by sa náležalo, zdrapila divú sviňu do predných láb a nič nehovoriac sa jej kožou celá vyutierala. Veru, žiadne z prítomných zvierat by nechcelo vtedy byť v tej svinskej koži! Proste medvedia rodina znova mala medzi všetkými zvieratami rešpekt!

Zrejme aj toto bolo dôvodom, keď sa rozhodovalo o privavatizácii dobre zabehnutého včelstva lesného včelína. Ten tu bol od nepamäti, ešte z čias bývalého mocnárstva, kedy už značne dementný cisár-pán vydal ten jeden z mnohých svojich, ako ináč, nahlúplych dekrétov. Dekrét nariaďoval, aby aj lesná zver raz za rok svojmu mocnárovi až hen do Viedne dary posielala. Požadované dávky boli dvojnásobné, bo sa počítalo, že polovica darov, kým sa tie dostanú k cisárovi-pánovi, sa rozkradne v jeho bezprostrednom okolí. A keďže zver tu na Orave aj v tej dobe nehýrila pozemskými statkami, bol to len lesný med určený za pravidelnú hmotnú dávku.

Nič veru nepomohlo, že starý havran na zvieracom zhromaždení zakrákal, že med je spoločným vlastníctvom všetkých zvierat a jeho dobrovoľné odovzdanie len do jedných rúk je obrovská lumpáreň! Zvieratá podľahli sľubom nastrčeného káčera, ktorý jediný čosi vedel o zmluvách a sám postupoval predovšetkým podľa medvedích pokynov. Káčer už bol tiež v rokoch, na chvoste už dávno stratil všetky ozdobné pierka, no hniezdo mal plné bohatstva. Treba upozorniť, že celý svoj život sa podriaďoval tiež svojej kačičke. Zároveň zvieratá uistil, že naopak, v budúcnosti budú mať ešte vyššie podiely ako do teraz a že žiaden med sa už v budúcnosti kradnúť nebude. Nuž ktože z nich by ho už nechcel viacej! Zvieratá jednohlasne privatizáciu včelína odsúhlasili a medveď sa stal jeho neobmedzeným vlastníkom. Vraj len na večné časy... Zopár rokov, pravidelne pred slnovratom, rozniesla vykŕmená a stlstnutá medvedica zopár fliaš medu od uhoriek po vytypovaných zveroch. Medzi tými, čo dostali svoj pravidelný diel boli potkan, líška a tchor. Samozrejme aj káčer si prišiel na svoje. Bolo že to v tých rodinách radosti!

Zo začiatku po odchode medveďa do sveta biznisu, zvieratá často na neho spomínali. Pripomenuli si ho, ako zavčas rána zvykol obísť ich chotár celý okolo, aby tak všetkým zvieratám demonštroval svoj záujem o ich blaho. To si medveď kráčal s papuľou čuchajúc vyšľapané chodníky, predstierajúc, že kontroluje čistotu a poriadok. Dával si pritom sakramentský pozor, aby svojim pánskym nosom nenarazil na zbytky, ktoré zvlášť svine radi práve na chodníkoch počas nocí zanechávali... Všetci ale tiež vedeli, že to medveď len predstieral, bo ak aj náhodou nejaký neporiadok našiel, vždy to vyriešil len s poukázaním na zvierací zákon, ktorý nikdy nezabudol odcitovať:

,, Silnejší má vždy pravdu ! ,, V začiatkoch, kým ešte medveď nezískal za menom aj titul nenažranca, ešte do času kým mu to medvedica tiež nezatrhla, rád používal citát zo staršieho zákoníka: ,, Len silnejší pes... ,, Nakoniec, povedzme si pravdu, čo má vladár spoločné so psom?

Zvieratám to po čase prestalo vadiť, bo vedeli, že medveď síce nič nevyrieši, no na druhej strane si boli isté, že ani nikomu veľa nepoškodí. Nakoniec podľa citovaného zákona mal tú pravdu vždy len medveď sám. Mnohé zo zvierat pri tejto príležitosti niečo splietali aj o tom, že nielen silnejší má vždy pravdu, ale pravda sa aj bohatstvom vraj dá kúpiť, no nikto ich nepočúval, všetci mali strach len z medveďa.

 Keď teda medveď tak dobre pre seba využil situáciu, už sa o les nestaral. Zbohatol a mohol si dovoliť všetko. Jeho medvieďatá dokonca začali v cirkusoch jazdiť na drahých horských bicykloch vyrobených na mieru, ba bolo ich vidno aj na kolieskových korčuliach. Dokonca prestali žrať čučoriedky, bo tvrdili, že pomaranče sú pre nich prirodzenejšie. Treba priznať, že hneď z toho mali osoh dvojnásobný. Už nemali čierne zuby aj celú papuľu, ale ani začiernené paprče od kšeftov, na druhej strane sa im upravila aj stolica. Veď o rozum a tradície naozaj u nich nešlo ani náhodne. Dokonca mama medvedica svojej dcére kúpila aj veľmi prestížny titul kráľovnej krásy, bo v tých časoch neexistovala žiadna verejná súťaž v múdrosti, či iných výnimočných schopnostiach... Zo syna sa stal vysokoškolský profesor, ktorý vyučoval španielsku dvornú etiketu protekčným medveďom aj pre inú zvieraciu háveď. Titul profesora mu medvedica tiež zadovážila, keď sa náhodne stretla s ministrom školstva severného pólu, ktorý tam tiež dovolenkoval a pôvodom pochádzal z chotára blízkej Jablonky. Vzhľadom na jeho vysoký vek bol ešte prekvapivo čulý. Vraj to zaplatila v naturáliách svojim mliekom... Boli síce na severnom pole, no pre bohatších tam bola vybudovaná obrovská hala, v ktorej pestovali palmy a bola tam taká teplota, že nepotrebovali ani len plavky. Dokonca tam poletovali tropické motýle. Ak si chceli užiť zimu, to potom s obľubou navštívili Saharu, kde pre ich zábavu vybudovali tiež v obrovských tepelne izolovaných halách s klimatizáciou zasnežené svahy, či ľadovou plochou hneď vedľa zjazdovky. Kvôli pravde treba priznať, že sochy z ľadu tam priviezli z južného pólu, pretože mali pre medvede vraj čírejšiu farbu.

 Po odchode medveďa z funkcie vladára lesa nastúpila éra potkanov. Tí mali len jeden cieľ. Dostať sa k moci...

Ten, kto ju mal, mohol začať aj lietať, čo do tej doby mohli len vtáci s krídlami. Nastali čudné časy.

Súťaže krásy vyhrávali bohaté dcérenky ešte bohatších zverov. Dokázali ich tak dokonale našminkovať, že aj zo špaty, či tých, čo prežili veru už nejednu zimu, no túžiacich byť neustále mladými na páru minút, vyčarovali podvodom zakryjúc chyby krásy, nočnú divu. Dokonca im nikto z dopredu zvlášť vybratej poroty nespozoroval ani tie bradavice vedľa nosa. Túto realitu potvrdila aj minuloročná víťazka, ktorá si do erbu nad vlastnou pracovnou posteľou nechala ozdobným písmom napísať heslo:

,, F tme je každá kráva černá! ,, Pre menej chápavých bolo rukou kostrbatým písmom dopísané: ,, Vypinač máš pri ľavej ruke! ,,

Školstvo a vedu postupne čoraz viacej začali ovládať samé osly. Tie sa rýchlo zmierili s tým, že ich zvieračence vôbec neposlúchali. Dokonca si zverské deti dovolili ťahať oslom ich dlhé uši! Slovo disciplína samotným nahým cisárom až hentam z Prúseru bolo zakázané vôbec vysloviť. V triedach viselo celoštátne schválené heslo: ,, Cygáň furt! Alebo: Z peňázamá na večnie časi a nigdi inakšje! Bes peňazí do krčmi neles! ,,

Múdre tetky sovy sa ale stali úplne nežiadúcimi.

Profesia prekladateľov cudzích jazykov sa úplne vytratila, bo zvieratá žili všetky spolu a od mala ich naučili len po kostole hvízdať. O medzinárodné športové stretnutia tiež ochabol záujem, bo do reprezentácie sa na oboch stranách protekčne dostali tiež len zvierací potomkovia zbohatlíkov, ktoré veru od skutočného športu a športových výkonov mali ďaleko.

Do formálnej, neschopnej a slabej zvieracej armády, kde po čase už nechceli ísť ani chudobní, zverbovali už len zvieratá-dôchodcov ktorí počas aktívneho života boli v strane zelenáčov a potom už len mentálne silne postihnutých jedincov, prevažne volov bez akýchkoľvek vojenských schopností. Dôstojnícky zbor sa skladal prevažne zo starých psov neschopných akéhokoľvek úlovku. Všetky staré psy už nemali svoje zuby, ale nosili už len pomerne nekvalitné, síce lacné zubné protézy, ktoré im často z papúľ vypadávali v tých najnevhodnejších situáciách. Namiesto výložiek nosili všetci len kozie briadky.

Za sudcov zvierat sa dokonca dostali už aj tí, čo niekedy sami porušili z zvierací zákon . Patrili k nim napríklad myši, ktoré dokázali vycvičiť aj slona.Tých poctivých čo súdili spravodlivo, bolo čoraz menej. Výška úplatku sa stala jediným istým kritériom.

O morálke kázali opilci a minimálne tri krát rozvedení. Brali aj takých, čo boli rozvedení aj viac krát ako tri razy. Nebolo zvláštnosťou pať aj viac krát. Poľahčujúcou okolnosťou pre nich ale bolo, ak boli rozvedení nie z vlastnej viny..

V zvieracej base sedeli len tie zvieratá, čo už nevládali stáť ani na vlastných nohách.

Náboženstvá všetkých druhov boli skoro úplne vykorenené. Vraj pre stredoveké tmárstvo. Naopak do rozkvetu prišli úplne ľahké bosorky na elektronických metlách, propagujúce porno. Už ich nikto neupaľoval , keď tak, tak len opaľoval, ani sa im neposmieval že nevedia čarovať. Čarodejnice sa stali uznávanou spoločenskou kastou a pravidelne vystupovali v populárnej televíznej relácii ,,ŠMATANKA ,,. Skoro všetci uverili, že budúcnosť sa presne dá predpovedať z usadenín kávy. Dokonca na to vysoké školy založili zvláštne pobočky univerzít na vidieku ďaleko od lampy.

Medzi dobre informovanými obyvateľmi Čukotky sa začalo dokonca pošuškávať, že najbližšiu Nobelovu cenu za fyziku dostane Jano zo Zázrivej za patent perpetum-mobile, ktorý bez dodávky elektrickej energie rozkrútil veterný mlyn nad dedinou.

Zvieratá opustili svoju prirodzenú potravu a podľa smerníc svojej vlády prešli na konzumáciu hamburgerov, ktoré zapíjali dovoznou kolou. Po ich už dostatočnom osprostení a strate pohyblivosti pre nadváhu im dokonca oficiálne povolili predtým zakázanú trávu. Kuviky v celom Mrdvedeve kuvikali zaručenú predpoveď, že bábková vláda povolí po čase aj tvrdé drogy a dokonca výrazne zlacní čierne pivo.

Najvyšší zvierací zákon pre celú ríšu vyhlásil za rovnocenný vzťah napríklad leva a kozy. Dokonca im povoľoval splodiť aj potomstvo pri dodržaní len jednej podmienky. Aby potomok čo sa týka rozumu, neprevyšoval ani jedného z rodičov... Ten istý zákonodarca zakázal čítanie knihy Jaroslava Haška ,, Dobrý vojak Švejk,, . Súčasná moc to zdôvodnila evidentnou ironizáciou moci hláv podmazaných čo sa považovalo za velezradu. Kniha s pravdivými ilustráciami bola preložená v dobách temna do všetkých zvieracích jazykov. Tá sa začala pod dohľadom moci spaľovať namiesto prvomájových osláv až do úplného vyčerpania zásob. Učasť na spaľovaní sa po rokoch znova stala povinnou.

Tie zvieratá, ktoré dosiahli nejaké dobre platené vyššie funkcie, prestali osobne odpovedať na akékoľvek otázky týkajúce sa ich práce, aby nevysvitlo, že niečo s nimi nie je s kostolným riadom. K tomu účelu používali funkciu dvojníkov-hovorcov. Pre hovorcov bolo typické, že všetci mali rovnako zafarbenú kožušinu pristrihnutú predpísaným spôsobom. Dokonca aj chvostíky na zadkoch mali rovnako dlhé a nosili šašovské čiapky. Funkcia hovorcu sa skrytou formou dokonca veľmi úspešne presadila aj vo veľkom biznise. Tam ich nenazývali hovorcami, jednoduché zvieratá ich poznali ako politikov.

Veľa zvierat sa pre tie podmienky, čo zavládli v lese trápilo. Mnohé ale nepodľahli, stále zachovávali to, čo ich stáročné skúsenosti naučili, iné z nich by boli aj skepse prepadli, keby do ich lesa neprišla tá nečakaná správa. Kdesi naozaj ďaleko pretrval ešte jeden les. Tam po celú dobu vladárom zostal najmúdrejší a aj najsilnejší. A vraj v jeho škole začali pripravovať pre zvierací život všetky druhy zvierat podľa starej a osvedčenej receptúry. Bo riaditeľkou tam dodnes zostala múdra tetka sova a osol je stále dávaný za vzor hlúposti. Potkan naopak za vzor zla a líška reprezentuje odsúdenia hodnú prefíkanosť a nie múdrosť. A tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Že by to znova nebola pravda a je to len utopia???

P.S. Ako autor sa ospravedlńujem, že som sa skoro vždy vyhol sprostým slovám. Nakoniec pri zvieratách sa to dá odpustiť.

Ing. Viliam Karisný-Štefanek

Podbiel 3.1.2010