Ašra hem

Materializmus, ktorý ovplyvňoval nás starších, sa striktne držal faktov, fyziky a hmatateľných vecí. Neuznával žiadnu vyššiu moc, samotný človek v tejto teórii stál na najvyššom stupni. Určite si mnohí pamätajú známy komunistický slogan:

,, Prikážeme vode, vetru ! ,,

Aj dnes sa touto ideológiou, nemám na mysli len komunistickú, ale skôr materialistickú, riadi množstvo ľudí na celom svete. Ja nebudem nikoho o ničom presviedčať, vyrozprávam Vám jednu príhodu, ktorá sa naozaj stala a nemá ani v podaní jej aktéra žiadne racionálne vysvetlenie...

Sníval sa mi taký divný sen. Sedel som v nejakom chráme chrbtom k bočnej stene, hoci sedadlá boli normálne nasmerované smerom ku oltáru po dĺžke chrámovej lode. Kňaz ktorý sedel naproti mne na vyvýšenom mieste nič nerozprával, len pozoroval ľudí pod ním. Ja som mal dobrý výhľad na celý chrám. Zrazu do chrámu prišlo množstvo detí. Neboli to tunajšie deti. Líšili sa oblečením, rečou aj správaním. Všetky si posadali na voľné miesta, zvlášť v zadnej časti chrámu. Bolo zrejmé, že sú inej viery než tej, ktorú reprezentoval chrám, v ktorom sa nachádzali. Ich učitelia, či vedúci sa zhromaždili , stojac chrbtom ku náprotivnej stene, kde som sedel ja sám. Deťom dali pokyn, aby boli ticho. Tie si našli miesta na sedenia aj státie a pozorovali so záujmom všetko okolo. Ja som to tiež nezúčastnene pozoroval. Predstavení tých detí niečo vysvetľovali kňazovi a zrejme ho žiadali o nejaký súhlas. Kňaz nijako nereagoval. Predstavení detí zrazu opustili chrám nejakými zadnými dvermi, ktoré boli pre nich najbližšie. Posledný z nich, odchádzajúc, pokynul deťom z ich skupiny, aby tiež vyšli za nimi. Deti na moje prekvapenie v tichosti, rešpektujúc to miesto, chrám tiež tým istým vchodom opustili. Zostalo po nich plno miesta, no a ako vždy, keď sa deti premiestňujú, nechali na svojich pôvodných miestach svoje osobné , zabudnuté veci. Uvedomil som si, že to treba riešiť. Vstal som, pozbieral zabudnuté a kráčal som k tomu vchodu, ktorým celá tá skupina pred chvíľkou odišla. Očakával som , že vystúpim na priečelie toho kostola. Keď som prešiel tými dvermi, na moje prekvapenie som sa ocitol ako by v úplne inej krajine, v inom podnebí, v inej kultúre. A znova, budete možno prekvapení, tiež v chráme. Nebol to ale chrám, či kostol, na ktorý sme zvyknutí. Stál som na nejakej obrovskej skalnej platni, ktorá mala veľa stupňov. Cudzokrajná zem okolo bola niekde dolu. V ľavo, trochu nižšie odo mňa som videl mužov, sediacich v dlhých laviciach, ktorí sa modlili. Celí boli oblečení v čiernom. V pozadí som videl stromy podobné tým, ako som videl v Ríme pred mnohými rokmi. Mali vysoký kmeň, na samom vrchu akoby kysta čečiny. V diaľke som videl krvavo červenú oblohu so západom slnka. Všade, kde som sa pozrel, som videl množstvo veriacich zhromaždených po skupinách. Každá skupina sa zaoberala svojim programom. Stál som tam bezradne, v rukách držiac množstvo detských vecí, ktoré si v predchádzajúcom chráme zabudli spomínané deti. Nikto si ma nevšímal. Zrazu, zo zadu niekto ku mne pristúpil, zrejme pochopil, že neviem čo ďalej. Vysvetlil som mu, prečo som tu vstúpil. Povedal som, že nerozumiem tomu, že som len pred malou chvíľkou prešiel dvermi von z chrámu a teraz stojím tu, v cudzej zemi, kde ma nikto nepozná a ja tiež nič o tom prostredí neviem. Muž, značne vyšší odo mňa bol oblečený v nejakom sivom obleku s klobúkom na hlave, sa len usmial a oblapil ma okolo pliec. Povedal mi, že si vážia toho, že som chcel ich deťom vrátiť zabudnuté veci. Poznamenal tiež, že asi mám deti rád. Potom , držiac ma za pravý lakeť ma vyzval, aby som šiel s ním. Všetci ho úctivo zdravili, mne venovali len letmé pohľady. Niektorí sa ale usmievali, akoby tiež vedeli, prečo som prišiel. Prišli sme pred skalný stupeň, na ktorý sme vystúpili. Zrazu sme stáli pred nejakými čiernymi závesmi, akoby z tenkej kože, ktoré oddeľovali jednotlivé priestory. Prekvapený som zostal stáť, bojac sa prekročiť tú oponu. Môj sprievodca sa usmial, odhrnul jeden zo závesov a vyzval ma, aby som vstúpil. Ocitol som sa v nejakej pre mňa exotickej svätyni, kde prebiehal nejaký mne neznámy obrad. Úctivo som sa stiahol, akoby som sa chcel ospravedlniť, že tam nepatrím. Vtedy ten môj sprievodca vyslovil tie slová. Nerozumel som, no zapamätal som si ich. Tú reč som nepoznal, ani také slová. Viac krát po sebe mi zopakoval, ako by vysvetľoval niečo dôležité. Tie slová boli : "Ašra hem, ašra hem!"

Nevedel som, čo mám robiť, ani ako sa mám zachovať. Všade okolo som cítil prenikavú vôňu obradného voňajúceho dymu. Stál som ale pokojne, čakajúc, čo sa z toho vyvinie. Ešte si spomínam, že ten môj sprievodca čosi pošeptal niekomu čo stál pri nás. Obaja sa na mňa usmievali. V tom som sa zobudil. To bol teda za sen, bolo prvé, čo som si pomyslel. Hneď na to mi môj vnútorný hlas povedal, aby som si tie slová zapísal, bo zabudnem ako mnoho krát pred tým. Stalo sa. Po páru hodinách som si spomenul na ten lístoček, čo som ráno nechal pri počítači. Zadal som do vyhľadávača v počítači tie dve slovká. V anglickej verzii som našiel výrazy okolo prírodného kadidla, vône, či vonný olej a tak podobne. Naozaj , vkročiac do toho priestoru za tie kožené závesy som cítil kadidlo, či vonné oleje, horiace v takých zvláštnych držiakoch všade okolo. Škoda, že ten zvláštny sen nepokračoval. Mám na koniec položiť otázku? A ktože by na to poznal odpoveď?

Ing. Viliam Karisný – Štefanek

Podbiel 13.1.2010