Ako matka vlastné deti prekliala

Tak Vám poviem, milí moji, toto som si naozaj nevymyslel. Veď ktorá že matka dokáže svoje deti naozaj prekliať! A predsa sa takáto udalosť tu kedysi stala, hoci všetko, čo Vám teraz vyrozprávam znie tak neuveriteľne! Možno, že tí, čo neveria na posmrtný život sa budú posmievať. Nuž, ich voľba...
Tú príhodu keď som bol ešte malý chlapec som počul od starej Mary, ktorá bývala na konci dediny v malej polozhnitej starej drevenici. To bolo hneď pri ceste, ktorá vedie na most cez Oravu. Od Mary som počul mnoho povestí aj príbehov, čo sa stali veľmi dávno, tu v Podbieli. Mara spomínala, že tá udalosť sa rozprávaním už dlho odovzdáva z generácie na generáciu. Táto, ktorú Vám za chvíľu rozpoviem, mi ale v pamäti zostala tiež, no do teraz som sa ju sám bál vyrozprávať. Prečo? Pretože rozpráva priam neuveriteľný príbeh. Veď posúďte sami...

Stalo sa to pred mnohými rokmi, ba stáročiami tu v našej dedine. Nuž, ťažko mi je to nazvať dedinou, lepšie by pasoval názov osada. Vtedy sa Podbiel nevolal Podbielom, ale tú osadu, či vlastne osady dve, hornú a dolnú, Zlatou vodou nazývali. Od nepamäti tu totiž žili aj baníci, čo zlatú rudu tu v okolí ťažili, no vedeli spracovať aj železnú rudu. V okolí tých osád, zvlášť na terajšej Pálenici si na svoj chleba zarábali palieri. To bola profesia výrobcov dreveného uhlia, ktoré sa predovšetkým na terajšej Pálenici sústredili, bo vrchy v celom okolí vtedy boli bohaté na listnaté drevo ako buk a dub, z čoho bolo najkvalitnejšie drevené uhlie. Viete, tie dve profesie sa navzájom potrebovali, bo vyťažená ruda sa musela v peciach pretaviť a potom skujniť a na to potrebovali tí ďalší, čo tu vtedy žili, veru mnoho dreveného uhlia! Z terajšej pálenice sa neustále dymilo v tých časoch, bo niekedy tak aj zo desať kôp dymilo naraz. Tie kopy vtedy miliere volali. Podľa skúseností palieri vedeli, že uhlie vyrábali vždy len tak od polovice mája do septembra, teda v mesiacoch, kde v názve nie je písmeno R. Bolo tak tomu preto, že uhlie muselo mať vysokú výhrevnosť a oni vedeli, že drevo, z ktorého vyrobili kvalitné drevené uhlie muselo byť predovšetkým suché a aj zem nesmela byť vlhká, či nebodaj mokrá. Uhliarstvo veru bola veľká veda kedysi. To skúsený uhliar vedel podľa farby dymu, čo treba urobiť, aby dielo nepokazil. A najkvalitnejšie drevené uhlie veru muselo byť tvrdé, ťažko ho bolo rozlomiť, ruku nesmelo veľa začierniť, po rozlomení muselo mať silný lesk. Také a nijaké iné sa veru najlepšie predávalo. A drevené uhlie tej najvyššej kvality sa dobre predalo na výrobu pušného prachu. Ten druh sa väčšinou vyrábal z lieskového dreva. A šlo vždy dobre na odbyt a aj cena zaň bola vysoká.
A medzi takýmito osadníkmi vtedy žila tá žena, o ktorej teraz konečne rozpoviem tú príhodu o kliatbe...

Zora, bo tak ju volali, bola za mlada krásavicou. Nepochádzala z týchto končín. Prišla aj so svojimi rodičmi odkiaľsi z juhu, z Balkánu. Jej rodina tie kraje musela opustiť pred ničivou vojnou, kedy cudzie kmene tie končiny vojensky obsadili a pôvodné obyvateľstvo vyhnali, alebo pobili, zvlášť mužov a odrastených chlapcov. Ženy aj s deťmi , čo neušli padli do otroctva...
Jej rodičia si zachránili len holé životy, preto v našej osade Zlatá voda začínali od samého počiatku. Otec sa začal živiť práve výrobou a predajom dreveného uhlia, ba niekedy vyrobil aj konečný produkt, spomínaný pušný prach, ktorý hneď predal vojenským posádkam v okolí. Najbližšia bola na susednej Bielej a Červenej skale, kde sídlili len malé vojenské posádky, no dobre predával aj posádkam na Ostražici, na hrade v terajšom Podzámku, či na Likave. Alebo chodil na trh do blízkej Poľskej. 
Keď Zora dosiahla vek na vydaj, točilo sa okolo nej mnoho mládencov. Jej srdce aj cez odpor jej rodičov si získal potulný maliar, čo tu privandroval nevedno odkiaľ a živil sa príležitostnou prácou, no najradšej maľoval bohatým ľuďom obrazy do ich domovov. Tá práca ho ale len tak-tak uživila. Lepšie bolo, keď maľoval pre kostol. Vtedy kostolov murovaných ako dnes ešte nebolo, kde tu stáli len drevené, aj tie len so skromnou výbavou. Veru, namaľoval krásny obraz aj hornej osade. A mal by tu byť do dnešných čias, ak mu niekto nepomohol...

Ostatné obrazy pre tých zámožnejších,boli to väčšinou ich portréty, či krajinky kdesi od ďalekého mora, tie boli najobľúbenejšie. Rybárske lode s napnutými plachtami so znázornením nejakého starobylého hradu a v pozadí nejaká sopka, chrliaca lávu a popol, v popredí rybári v cudzokrajných krojoch ako hádžu do mora siete...
Ten cudzinec hovoril mnohými rečami, rýchlo sa naučil aj miestny slovenský dialekt. A ako to už bývalo a aj do dnes býva, odpor rodičov ustal, keď sa tí dozvedeli, že budú starými rodičmi. Nuž, čo iné im ostávalo, ako svoju jedinú dcéru dať za ženu tomu , podľa nich tulákovi. Ten mal meno Žigmund, no miestni ho len Žigom volali. Zora bola nielen peknou ženou ale bola aj pracovitá a múdra. Z prelietavého tuláka spravila po čase vzorného otca, ktorý sa na trvalo usadil, zvlášť, keď sa im narodili deti. Žigo sa postupne od Zorinho otca naučil remeslu uhliara , ba vynašiel aj prísadu, ktorú keď použil pri výrobe pušného prachu, nemal široko ďaleko páru v kvalite prachu a začalo sa im konečne aj lepšie žiť. Jeho pušný prach mal neobyčajne rýchlu zápalnosť a to bola jeho hlavná prednosť. Aj výbušnosť sa zvýšila. 
Žigovci si postavili veľký drevený dom pri studničke smerom hore na Červenú skalu. Drevenica stála pomerne vysoko nad hladinou rieky, kedy sa ani pri jarných a letných záplavách nemuseli o obydlie obávať. Celkom mali tri deti, najstaršiu dcéru a dvoch chlapcov.
Zora už dávno pochovala svojich rodičov, zostali na výchovu svojich detí s mužom len sami. Nesťažovala si ale na osud, z roka na rok sa im darilo lepšie a lepšie. Ba neraz pomáhali tým, čo to potrebovali, či už šatstvom, či poživňou. Nikdy neodohnali z pred svojich dverí hladného žobráka, ktorých sa veru v okolí mnoho potulovalo. Ich deti, aj keď vyrastali s dobrými rodičmi sa im ale nevydarili. To sa ukázalo, až keď sa stalo to nešťastie.
Žigo vonku vo dvore pod košatým bukom sa pokúšal zostrojiť zápalnicu, ktorá mala vybuchnúť až po určitom čase. Nuž a ako vynájsť niečo nové ak sa to veľakrát neodskúša? Žigo svojej žene už pred časom povedal že sa mu darí a že určite vynájde prevratný objav v doterajšom používaní pušného prachu. Keby sa mu to podarilo, bol by s takým výrobkom prvý a mali by o živobytie postarané. Zora práve chcela vonku na dvore podať Žigovi niečo pod zub, bo ten nemal ani kedy vojsť do domu, aby sa najedol. Keď k nemu pristúpila, Žigo bol k nej obrátený chrbtom, nevidela mu do tváre. Bola by v nej určite zbadala veľký strach . Nestačila už zareagovať. Ozval sa prenikavý výbuch.
Žiga roztrhalo na kúsky, nič skoro po ňom neostalo. To, čo sa našlo, pozbierali len do posteľnej ľanovej plachty. 
Keď sa Zora prebrala, už ležala dnu v dome na posteli. Zrakom všetko vnímala, počula o čom sa hovorí no nevydala zo seba ani hláska. Ba sa skoro ani nepohla. 
Zo začiatku sa o ňu jej skoro dospelé deti ešte starali. Dcéra, ktorá ale bola najstaršia a práve od nej sa očakávalo, že sa o matku postará, zakrátko ale odišla z domu za svojim vyvoleným a tak starostlivosť o nevládnu Zoru zostala na dvoch synoch. Najmladší ale nejavil od samého začiatku o matku a jej starosti žiaden záujem. Zobral z domu posledné peniaze a zmizol nikto nevedel kam. Tak Zora zostala odkázaná na stredného syna. Aj ten ale situáciu po čase nezvládol a prestal sa o matku starať. Len raz za čas je podal niečo do úst, no o nič iné sa už nepostaral. Hľadel si len pálenky, ktorou zabíjal deň za dňom. Zora už mala preležaniny po celom tele. Cítila ukrutné bolesti. Nedokázala ani kričať. Pochopila, že jej deti ju úplne opustili a čakajú už len na jej smrť. Nevýslovne trpela. Nielen od bolesti. Tá najväčšia bolesť bola bolesť na tým, že ju opustili jej deti. Všetkému rozumela, no nijako si nedokázala už pomôcť. Nikdy za života by si nebola pomyslela, že takto raz skončí. Keď bolesti boli na konci už neznesiteľné vtedy to spravila.
Prekliala svoje deti. 
Jej posledné myšlienky patrili tej strašnej kliatbe. Potom vydýchla posledný krát. Pochovali ju jej susedia. Na pohrebe nebol ani stredný syn. Aj ten niekde zmizol, o nič sa nepostaral.
Prešlo páru rokov a ľudia na nešťastnú rodinu skoro zabudli, keby sa do opusteného domu nebola vrátila aj s manželom najstaršia Zorina dcéra. Tá sama už mala svoje deti. Po čase sa jej v dome začali diať nezvyčajné veci.
V čase niečo po tretej po obede, kedy Zita pred dvoma rokmi zomrela, sa z povaly domu, kde teraz bývala jej dcéra aj s rodinou , začali ozývať nejaké zvuky.
Boli to ľudské kroky a ženský plač. Inokedy sa ozval uprostred noci hrmot, ako by padala celé stena z domu. Hneď potom nastalo hrobové ticho. Len v tme blízko Zitinej dcéry niekto namáhavo dýchal. Tie zvuky prestali až ráno, keď tma začala ustupovať. Raz dokonca všetci v dome uvideli najprv nejaké svetlo , ktorého jas sa neustále zvyšoval. V určitom okamžiku v tej žiare bolo vidieť nejakú postavu. A bola to nebohá Zita. Tá stála, uprene sa dívajúc na prítomných. Jej ruky boli zopnuté do modlitby. Mŕtva Zita prosila o zmilovanie, či odpustenie. Zita ľutovala, že prekliala svoje vlastné deti. Jej duch nedokázal opustiť tieto miesta a nedokázal navždy odísť tam kde všetci zomrelí. Ako by všetkým prítomným v dome chcela povedať, aby sa modlili za jej dušu. V opačnom prípade sa bude musieť dívať celé roky na splnenie svojej kliatby....
To nebohá Zita nechcela, preto sa ku svojim neustále vracala. Zitinej dcére veru nikto nedokázal poradiť s jej trápením. Všetci čo si pamätali na jej matku vedeli, v akých bolestiach Zita zomrela a aké sklamanie nad svojimi blízkymi pri svojom konci prežila.

A stačilo tak málo. Jeden potulný mních, ktorému toto raz niekto vyrozprával sa hlboko zamyslel a potom ľuďom okolo seba povedal:

,, Duše takto zomrelých, ktorí zomierajú vo vlastnom zúfalstve a niekedy prekľajú tých, čo im ublížili, sa nedokážu odpútať od miest, kde prežili svoje životy. Ako by za trest, nesmú tie miesta opustiť ale musia trpieť tak, že s tými, ktorých prekliali musia prežiť celú kliatbu. To je ich trest za to, čo spravili. Veď matka by nikdy nemala prekliať svoje vlastné deti! Aj keď...
Je len jedna pomoc. Treba ísť za kňazom a požiadať ho o radu aj o modlitby. Nikdy to ale nepôjde bez ľútosti tých čo spôsobili to utrpenie tým druhým. A nestačí len oľutovať. Musia nasledovať aj skutky. Pýtate sa aké?
Veď Vy dobre viete, každý z Vás máte vlastné svedomie... ,,

Napísal:
Viliam Štefanek – Karisný
December 2009