O stratenom zbojníckom poklade poľského kráľa

Bolo to niekedy na začiatku decembra v roku 1954, večer zo šesť hodín, v jednej z podbieľanských dreveníc blízko kostola. 
Gazdiná na jar chystala svadbu svojej dcéry, nuž bolo treba perie z husí popárať, aby bolo z čoho na poslednú chvíľu ušiť periny do výbavy. 
Vonku mráz už dobre priťahoval, sneh vŕzgal pod nohami a veru, babkám obutých v teplých kapcoch, celých zababušených v tmavých šálikoch, prehodených cez plecia, bolo neradno vonku dlhšie postávať.

Gazdiná dopredu napiekla pre páračky šišiek s lekvárom a uvarila bylinkový čaj z lipového kvetu. Keď si každá žena našla svoje miesto pri dlhom stole, začali párať perie. To gazdiná vysypala do stredu stola, aby každá páračka ho mala po ruke, nemusiac sa za ním naťahovať. Párali v zadnej izbe, v peci pukotali kľoky, ako oni vtedy volali narúbané drevo z liesky, alebo z konárov zo smreku, či jedle...

A ako ten dym aj vo vnútri izby voňal! Hore, na pôjde veru každý gazda v tomto čase už pomaly údil slaninu, či šunku s rebrami, ba aj zopár klobások sa tam našlo. A najlepšou pochúťkou bola údená tlačenka, ktorú sme jedávali s domácim chlebom a s cibuľou, s trošku octom!

Vonku sa počasie náhle pokazilo, metelica zasypávala všetko čerstvým snehom, ale dnu bolo príjemne, teplo. Nad drevenicami zafúkaných v snehu, sa krútil modrý, voňavý dym z horiaceho dreva... 
Nad stolom sliepňala petrolejová lampa, no ženy párali mechanicky, ani sa nedívajúc na pierka. Okolo nich, na zemi, pod oblokom, sa všade hrali deti, čo prišli na páračky spolu s materami. 
Dievčatá boli tiež zaúčané do tej práce, chlapcov ale skôr zaujímalo, čo bude hovoriť stará Mara. A bolo veru pod ich úroveň naučiť sa párať perie ako baby... Každý z chlapčísk radšej niečo stružlikal malým nožíkom, čo bola veru povinná výbava v tomto veku... 
Nikto z detí si nepamätal Marino druhé meno, navyše, bola to stará dievka a rodiny už tu, v Podbieli nemala. Nebola asi mrzká za mlada, ktovie, prečo sa vlastne nikdy nevydala... Postavu mala chudú, teraz na starosť už zhrbenú, vlasy kedysi čierne ako uhoľ, teraz už silne prešedivené, ruky plné mozoľov, zrobené a pokryvené od ťažkej práce na poli a v maštali. Ale oči, tie mala stále mladé. Deti vedeli, že najkrajšia časť večera nastane, keď začne rozprávať práve ona. 
Ženy ako vždy, najprv vyrozprávali novoty z dediny. Spomínali, že Juro Pardek z horného konca poslal z Ameriky peňazí na kúpu ralí, aj páru volov. Je tam na robotách už druhý rok a darí sa mu. Robí na štreke aj s druhými Podbieľanmi až kdesi v Britiš Kolumbii, lebo tak opečiatkované listové obálky od neho chodili. 
Ciľa Hloboňová, najväčšia klebetnica, ktorá každému závidela aj nos medzi očami, škodoradostne oznámila, že Juro po návrate veľa radosti mať nebude, bo jeho frajerka, Jana Stachajova z vedľajšej dediny, veru nevydržala tak dlho na Jura čakať a povráva sa, že sa veru bude musieť vydávať za Miša Bukáča od kostola, s ktorým ju už veru dosť ráz po večeroch videli...

Keď už ženy prebrali a poohovárali všetkých, čo práve s nimi v izbe neboli, nastalo chvíľu ticho. Len z pece bolo počuť praskanie horiaceho dreva. Celá izba voňala pečeným kabáčom, bo gazdiná vedela, že deti, ktoré prišli aj s páračkami, tiež treba niečím ponúknuť. Cesto na ne mala gazdiná zamiesené už poobede, preto, keď už usúdila, že deti hľadajú, čo by zjedli, rozťapkala cesto na ploché kabáče a dala ich pomaly piecť najprv z jednej a potom z druhej strany, priamo na tablu pece, na jej okraj. A kabáče boli najlepšie ešte teplé, potreté domácim maslom, s rozpučeným cesnakom... 
Keď ticho v izbe už bolo dosť dlho a kabáče zjedené, deti začali omŕzať starú Maru, aby vyrozprávala nejakú povesť. 
Najradšej počúvali o tom, ako sa smrtka gazdovi , ktorý sa nocou sám vracal do Podbiela z furmanky, zjavila o pol noci a sadla si mlčiac, na koniec jeho konského voza. 
Bol to nebohý Števo Dudášik, ktorý šiel zaviezť batožinu od vlaku z Podbiela nejakému bohatému pánovi, ktorý smeroval až na Zverovku. Už bol večer, keď ho tam priviezol a chatár mu dobre radil, aby tam prenocoval. Števo bol ale silný a zdravý chlap, ničoho sa veru nebál a tak sa rozhodol, že naproti noci predsa len pôjde domov. Cesta mu pomaly ubiehala, aj kone už toho mali dosť, preto bol rád, že v poriadku zišli až do Bieleho Potoka. Keď vyšiel z dediny, zaradoval sa, že do hodiny bude doma. 
Blížilo sa už ku polnoci. Práve vtedy bol pri kamennom kríži pri ceste, keď voz spomalil, akoby viezli nejaký ťažký náklad. Gazda pošibal kone, nevedel, čo sa deje. Obzrel sa a zdúpnel. Vzadu na jeho voze videl sedieť nejakú starú ženu, zababušenú hore v čiernom šále, celú oblečenú v bielom plátne. Do tváre jej nevidel, veď bola aj poriadna tma, jeden čas, keď preblesknul mesiac, sa mu zazdalo, že miesto tváre vidí len lebku s bielymi zubami, akoby sa usmievala... 
Veru, čokoľvek sa jej opytoval, nič neodpovedala, len sa stále dívala, akoby cez neho. A kone za krátku chvíľu mali penu na chrbtoch, akoby ťažké klady hore vrchom ťahali. Dudášikovi by ste sa krvi nedorezal, hrdlo mal od strachu stiahnuté, na hlave cítil každý vlas, nemohol už vydať ani hlásku... 
Len kone namáhavo pokračovali ďalej v ceste ku Podbielu... Keď prišli ku kamennému krížu pred Podbielom, smrť, bo ona to určite bola, zmizla náhle, tak, ako sa aj gazdovi predtým zjavila. Ten zážitok potom gazda vraj až druhý deň ráno svojej žene vyrozprával... Veru dlho chorľavel, kým sa znova postavil na nohy. A ani nie do týždňa od tej udalosti, potom začala prvá svetová vojna, kde zahynulo spústy ľudí. Štefanovi Dudášikovi tam dvoch synov zmárnilo. 
Deti túto povesť už naspamäť poznali, ale vždy, znova a znova, tú strašnú príhodu chceli počuť. Ale dnes veru Mara nemala chuť ju vyrozprávať, preto odmietla, že veru už si nepamätá, tak ako kedysi ... Všetci vedeli, že je to len naoko, bo Mara vždy po prosení nakoniec rozprávať začala.

Veď nikto z dospelých si nebol istý, či si príbehy Mara vymýšľa, alebo skutočne rozpráva z generácie na generáciu zachovanú povesť. 
Ale tému, tú si aj dnes vybrala ona sama...

Mara sa pozrela na deti, z jej oči vyžarovali láskavosť. Mala ich prižmúrené, ale aj figliarske. Videla, ako konča jej kolien všetky sedia na koberci a dychtivo na ňu pozerajú, v očakávaní ďalších strašidelných príbehov. Veru, nielen dievčatá po prvom príbehu vyzerali vystrašene. Ani chlapcom nebolo všetko jedno a naozaj, v tomto rozpoložení by ani jeden sám vonku nevyšiel. Veď ktohovie... 
Aj ženy, páračky sa tešili na Marine príbehy, bo v ich rozprávaní Mara v Podbieli nemala páru. A pri jej pútavom rozprávaní práca šla od ruky a čas tak chytro ubehol... Nikto z nich , veru ani na jedlo nepomyslel. Mara sa pohniezdila, nabrala si do rúk ďalšie perie a začala rozprávať druhý príbeh, ktorý sa vraj v Podbieli naozaj, naozaj , kedysi dávno, stal...

Tento príbeh sa odohral dávno v minulosti, kedy v Podbieli bolo ešte len zopár drevených domov, okolo dnešnej križovatky smerom na Zuberec. Prvé drevenice boli postavené ďalej od ústia dvoch riek, aby pri vyššej jarnej vode tieto neboli zatopené. Strechy všetkých domov vtedy boli len zo slamy. To ešte ani kostol nestál na terajšom mieste. Podbieľani sa na bohoslužby v tých dobách raz za týždeň stretávali v drevenom kostolíku, do ktorého sa zmestilo najviac 60 ľudí, kde všetci sedeli na drevených laviciach, len deti posedávali na podlahe pred jednoduchým oltárom, ktorý pozostával zo stola, na ktorom stál železný krížik. Na čelnej stene bol zavesený len jeden malý obraz Panny Márie. Na pobožnosti prichádzal mních z Tvrdošína, niekedy až z Trstenej, na vianočné sviatky z Oravského hradu.... 
Kostolík stál pri ceste a mal malú drevenú vežičku s jedným zvonom. Zvon bol len čosi väčší ako spiežovec. Cesta popri kostolíku viedla na Vrch, poza terajší cintorín a potom dolu pod Bielu skalu smerom na Krivú. Vtedy bol cintorín, kde pochovávali svojich mŕtvych, nad týmto dreveným kostolíkom, na terajšom Brehu, kde dodnes stojí stará hruška. Pod Bielou skalou ešte aj v tých dobách bola rybárska osada. Tá pozostávala len z páru chatrčí. Vtedajší starí ľudia hovorili, že práve tam bola jedna z prvých osád Podbiela, kedy títo obyvatelia sa vedeli rýchlo zachrániť do pevnosti, ktorá bola vtedy na brale Bielej skaly. Druhá osada, ešte staršia tu, v Podbieli v dávnych dobách bola niekde nad terajším pivovarom. Dnes už málokto vie, že tá starodávna osada bola hneď vedľa jaskyne, ktorá vraj sa tiahla popod celý Biely vrch... 
Kostolík stál tam, pri studničke, kde v dnešných dobách stojí Stávok. Vodu považovali už vtedy za zázračnú, bo vraj veľa ľudí vyzdravelo, ktorí ju v chorobe pili. Vedelo sa o jej liečivých vlastnostiach v širokom okolí. Ba sa spomínalo, že kedysi dávno, na tomto mieste vraj stál aj kamenný kostol. 
Často v lete v Podbieli prespali aj zbojníci, ktorých sa na Orave veru neúrekom vtedy potulovalo. Podbieľanom doteraz nikdy neublížili. Hovorilo sa, že to preto, lebo richtárov syn Jano Kostík, vraj tiež bol zbojníkom, spolu so slávnym Matejom Klinovským, ktorý pochádzal niekde z Rabče, či Klina. A vravelo sa, že Jano Kostík bol so svojim zbojníckym kapitánom aj vtedy na zboji, keď prepadli družinu poľského kráľa, ktorý utekal z Krakowa popod Babiu horu dolu Oravou. Vraj kráľ utekal len s malou družinou po prehratej bitke so Švédmi... Aby na seba neupútal pozornosť, poslal vraj hlavnú časť kráľovskej družiny aj so svojim zbytkom vojska a cennosťami inou cestou. Veru, nikto to nemal vedieť, ale jeden z jeho žoldnierov, nejaký Nemec, vraj o tom upovedomil hajtmana Oravského hradu, kde kráľ chcel nabrať trochu síl a oddýchnuť si pred ďalšou cestou. Nikto z kráľovej družiny veru nepočítal, ako sa hajtman zachová. Namiesto pomoci tento o tom oboznámil zbojníka Mateja Klinovského, s ktorým sa dlho poznali. Hajtmanovi totižto raz Klinovský zachránil život ešte v dobách, keď pod ním slúžil vo vojsku. Hajtman vtedy zostal ležať na bojisku, poranený šabľou a všetci si mysleli, že je už mŕtvy. Našiel ho vraj Matej Klinovský, videl, že ešte predsa javí známky života, obviazal mu ranu a zaniesol ho ku zelinárke, tam hore, na Červenú skalu nad Podbielom, ktorá sa o hajtmana postarala a pomohla mu z najhoršieho. Potom Klinovský previezol hajtmana na Oravský hrad. Od tej doby mu bol hajtman naklonený a pomáhal mu, hoci vedel, že je už zbojníkom. A ešte jedna vec ich spájala. Obidvaja prestúpili na luteránstvo. 
Keď sa teda hajtman dozvedel, že poľský kráľ pôjde dole Oravou, vznikol v jeho hlave strašný plán. Vedel, že poľský kráľ bude so sebou viezť aspoň časť kráľovského pokladu . A od toho Nemca sa dozvedel, že jeho sprievod nebude dosť silný. Hneď sa preto rozhodol, že ku kráľovskému pokladu musí sám prísť. Ale ani v tej dobe svetská vrchnosť takýto zločin spáchať nesmela, jeho vlastný kráľ by ho bol za to prísne potrestal, veď si dovolil siahnuť na cudzí, ale predsa len kráľovský majestát. A to sa v tých dobách trestalo potupnou smrťou... Preto vyhútal iný spôsob, ako sa pokladu zmocniť.
Hajtman Klinovskému všetko vysvetlil. Dohodli sa, že zbojníci kráľovský sprievod prepadnú na vhodnom mieste, kde cesta stúpa do vršku, pod Babiou horou, už samozrejme na slovenskom území. Keďže Klinovský mal v družine málo chlapov, hoci dobrých a odvážnych, všetkých s vojenskými skúsenosťami, požiadal hajtmana o pomoc. Ten mu vraj dal pod jeho velenie 10 vojakov z posádky hradu, ktorým hajtman bezmedzne veril. Tí boli do veci zainteresovaní tak, že po úspešnom prepade dostane každý z nich bohatú odmenu priamo v zlate za podmienky, že na hrad donesú vrecia, ktoré im po lúpeži odovzdá Klinovský... Všetci vojaci sa pred spojením so zbojníkmi prezliekli do sedliackych šiat. Ak by boli zajatí, vedeli, že hajtman im nepomôže, naopak prehlásil by ich za dezertérov, za čo by im tiež hrozila istá smrť. Vojakom ale nepovedal, že pôjdu prepadnúť poľského kráľa. Prepad sa mal uskutočniť v noci na miestach, ktoré určí zbojnícky kapitán Klinovský. Hajtman od kráľovho posla vedel, že kráľ sa presúva aj nocou.

Prepad prebehol veľmi rýchlo, tak, že jeden zo zbojníkov sa ocitol pri kráľovi a mohol ho aj zabiť. Tým zbojníci vlastne dosiahli toho, že kráľova ochrana sa nemohla brániť a vydali zbojníkom, čo požadovali. Vravelo sa, že ten zbojník, čo zajal kráľa, zoskočil priamo do voza, kde bol kráľ, zo stromu nad cestou, čo nikto nečakal. No, musel to byť šikovný chlap... Zbojníci zobrali okovanú truhlicu, ktorú tam na mieste otvorili, keď sa kráľov sprievod vzdialil.. Bola plná zlatých mincí aj šperkov, či iných predmetov zo zlata. Zbojníci spoločne s prezlečenými vojakmi poklad rýchlo preložili do pripravených kožených vriec a z miesta prepadu, ešte potme, zmizli. Pri prepade si Jano Kostík z Podbiela všimol, že voz , ktorý šiel prvý pred kráľom sa prevrátil a pri jeho obhliadke zbojníci v ňom nič cenné nenašli. Kostíkovi stále niečo našepkávalo, aby sa na miesto prepadu vrátil. Ostatným povedal , že si musí ešte skočiť na samotu vzdialenú tak okolo kilometra . Ostatným to nebolo podozrivé, vedeli, že Jano tam má svoju frajerku... A potom, že za nimi znova príde. Jano skutočne najprv šiel za svojou milou a pobudol tam skoro až do večera. Až potom sa znova vrátil na miesto prepadu. Koňa priviazal v hore, zo dvesto metrov od cesty, po ktorej šiel minulú noc kráľ. Už sa začalo stmievať. Videl, že cesta aj okolie je pusté. Už nič nenasvedčovalo tomu, že sa tu v noci odohral lúpežný prepad. V jarku pri ceste ale Jano Kostík náhle zbadal kožený mech. Ležal pod pňom, ťažko ho bolo spozorovať, akoby ho tam niekto naschvál schoval... Rozbúšilo sa mu srdce. Myslel si, že v ňom bude nejaké šatstvo, chcel ho preto zdvihnúť, veď dobré oblečenie by padlo vhod, ale bolo veľmi ťažké. Kostík rýchlo otvoril kožený mech a zdúpnel. Vo vnútri boli zlaté šperky, celý poklad. Jano Kostík naložil mech na svojho koňa a pohol sa smerom na Maguru, kde vedel, že z určitého miesta, z vrcholka Magury, príde priamo nad Podbiel. Kostík si tiež uvedomoval, že keby ho ostatní zbojníci pri tomto pristihli, bol by o hlavu kratší a aj ich rodinný grunt v Podbieli by do tla vypálili. 
Keď už bol aj s časťou pokladu na Magure, rozhodol sa, že nepôjde obvyklou cestou, či chodníkom, ale zhodil sa do hory dolu, smerom na Podbiel s tým, že koňa, ktorý aj tak mal čo niesť, viedol za uzdu. Často zastavoval, bo si musel byť istý, že nikoho nestretne... V duchu si predstavoval, čo urobí s ulúpeným pokladom. Vedel, že by si ho tu, na Orave neužil. Preto sa rozhodol, že z neho predtým, ako z Podbiela odíde zoberie len páru zlatých vecí a zbytok niekde dobre ukryje. Tak aj spravil. Dve noci schovával poklad hore na Bielej skale nad Podbielom. Nikto tam vtedy nebol. Len na samom kopci ešte bolo zhorenisko po drevenej pevnosti Červených mníchov, ktorí ale Podbiel už dávno opustili. Po červených mníchoch tu ostalo len množstvo cudzokrajných liečivých rastlín, bo mnísi vraj boli aj vynikajúci lekári a rastlinky tu oni sami odniekiaľ doniesli a potom vo veľkom pestovali a používali na liečenie chorých... 
Poklad ukryl do hlbokej diery, ktorú ešte ako chlapec tam, hore našiel, keď sa pod ním preborila zem a padol, našťastie bez úrazu do hlbokej, šikmej diery. Z tej diery, z jej dna tam našťastie viedol tajný východ do blízkeho lesa. To mu vtedy zaratovalo vlastne život. No nikomu to nikdy nepovedal, zostalo to len jeho tajomstvo a veru, zvlášť po zbojníckych akciách, na ktorých sa často zúčastnil, tam kvôli svojej bezpečnosti veľakrát znova pobudol. Východ bol tak dômyselne zamaskovaný, že nikto ho už potom neobjavil. Jano vedel, že sa po poklad skoro vráti. Keď si bol úkrytom istý, znova z Podbiela odišiel. Už nikto o ňom viacej v Podbieli nepočul. Len jeden kupec, prechádzajúci cez Podbiel dva roky po zmiznutí Jana Kostíka z Podbiela spomínal, že minulú jar videl, ako Kostíka, čoby chyteného zbojníka, obesili pod hradom Beckov... Už sa teda po poklad nevrátil, ani ho nikto nehľadal. Možnože tam dodnes leží, hlboko v zemi. Ktože ho tam už vie...

Napísal:
Viliam Štefanek – Karisný
Február 2008