Premeny

Vždy, keď si sám nevedel rady s nejakým problémom, vybral sa za ním, aby sa poradil. Za roky čo sa už poznali, si spolu vytvorili pekný ľudský vzťah. Vážil si ho pre jeho životnú múdrosť a skúsenosti. Hoci ho mnohí považovali za vzdelanca, sám zostal nekonečne skromný. Býval na samote, vysoko nad dedinou, blízko hory a aj v týchto dobách žil ako pustovník, ktorého ako by už všetci opustili. O jeho rodine nič nevedel. Len dolu v dedine sa pošuškávalo, že všetkých svojich blízkych kedysi stratil pri nejakej vážnej autonehode. Zrejme to ho ovplyvnilo, že sa tu prisťahoval z mesta, kde pred tým žil. Urobil hrubú čiaru za svojou minulosťou, od ktorej sa asi snažil odpútať...

Okolo vlastnej drevenice mal veľkú záhradu, v ktorej od skorej jari denne pracoval. Mal ovocné stromy, ktoré si sám štepil a ošetroval, pestoval jahody, uhorky, fazuľu na vysokých lieskových paliciach, ručne zasadil aj ošetroval zemiaky a kapustu, mal všetku koreňovú zeleninu, včítane kôpru, magy, karfiolu a uhoriek. Zavčas rána cez sezónu vyrážal do smrekových lesov, kde zbieral huby a lesné plody ako čučoriedky, maliny, lesné jahody, černice, brusnice a neskoro v jeseni aj lieskovce. Vždy, vracajúc sa z lesa so sebou niesol aj liečivé bylinky, ktoré potom starostlivo sušil v tieni pod strechou svojej drevenice, aby potom už ako liek rozdával všetkým známym, ktorí to potrebovali. Všetko čo dopestoval spracoval. Zakonzervoval množstvo dobrôt do sklenených pohárov, aby to potom konzumoval počas dlhej zimy. Zo zvierat mal len malého chlpatého psa neurčitej rasy, ktorého kedysi našiel túlajúceho a zráňaného v lese. Zrejme nejaký zlý človek sa ho zbavil tak ako to len oni vedia. Chudáka psa vyhodia z auta niekde v poli, ďaleko od domova, bo sa už nechcú oň starať. Dal mu aj nové meno, na ktoré pes po čase začal počúvať. Stali sa nerozlučnou dvojicou. Aj keď šli spolu dolu do dediny, to bývalo vtedy, keď starý Ondrák potreboval niečo kúpiť, jeho pes ho verne čakal pred obchodom, čakajúc na svojho gazdu, aby ho ani na chvíľu neopustil. Dal mu nové meno, Nero. V drevenici nemal plyn, veď kto by prípojku ťahal takú vzdialenosť! Ondrák ho ale nepotreboval, bo bol presvedčený, že platiť za energiu je prepych, ktorý si aj tak nemohol dovoliť. V drevenici mal veľkú, ešte pôvodnú pec zo šamotových tehiel, ktorú vykuroval drevom, ktorého v okolí bolo dostatok a zvlášť hneď na jar si ho dostatok nahotovil. Už porúbané, ho úhľadne poukladal okolo celej drevenice, len okná ním nezaložil. Na peci varil a hrial si teplú vodu podľa potreby. Pec mala aj rúru, kde piekol domáci chleb, alebo upiekol mäso, čo ale bolo zriedka kedy... Pec mala aj sušiareň v spodnej časti. Zvlášť v jeseni v nej sušil ovocie, zvlášť jablká, hrušky aj slivky, ale aj červenú jarabinu, prípadne koreňovú zeleninu. Nad pecou mal napnutú šnúru, kde sušieval mokré veci. Keď ho Milan navštívil, starý Onrák práve z pece stiahol plechový hrnček s uvareným lipovým čajom. Čaj bol višňovo červený a chutil s domácim malinovým sirupom ako kedysi sám píjaval u starkej, ktorá tiež žila na dedine. Milan nevedel nič o minulosti Ondráka, na druhej strane sa ho na to ani nikdy nič nepýtal. Vedel, že Ondrák o sebe povie len čo uzná sám za vhodné. Milan bol rád, že Ondrák ho vždy slušne prijal a niečím dobrým ponúkol. Už mnoho krát spolu prediskutovali rôzne životné udalosti. Milan si z jeho vyprávania vždy zobral ponaučenie. Dnes Ondrák z rúry vytiahol pečené ryby, ktoré nachytal v neďalekom potoku v jednej z hlbín, kde pstruhy s obľubou prežívali. Bola tam tôňa a mali tam pod koreňmi vrbín a jelší aj dostatok potravy. Voda v potoku stekala z hôr, bola čistá a vlievala sa do rieky dolu v doline, odkiaľ pstruhy zarybnili aj potok. Milan dokonca niekde od starého dedinčana počul, že vodu z potoka kedysi v 19 storočí bral miestny pivovar, ktorý už ale dávno zanikol, aj na výrobu chutného a kvalitného čierneho piva, ktoré sa tam varilo...

Ondrák ale ryby nechytal na udicu. Poznal lepší a pohodlnejší spôsob. V úzkom mieste potoka naukladal z jeho strán skaly tak, že voda pretekala silným prúdom len v strede. Tam založil dlhú sieť, v ktorej ryby uviazli. Ráno potom Ondrák len sieť vyprázdnil a znova založil. Keď mal rýb dosť, tak ich aj zaváral, bo poznal množstvo dobrých a chutných receptov na rybie špeciality. Zvlášť na kyslo. No v jeseni ryby aj solil a podľa starých receptov aj vyúdil. Takto vyúdenú rybu s obľubou dával do kapustnice. To bola pochúťka! Ondrák čerstvé ryby vedel pripraviť len tak na masle. Pred pečením ich posypal múkou zmiešanou s paprikou a korením, trochu sušenej zeleniny a veľa rasce so štipkou soli. Piekol ich na pomalom ohni v rúre na pekáči s pokrývkou, takže po dopečení boli vysušené na povrchu, vo vnútri ale šťavnaté. A tá vôňa! Ondrák Milana ponúkol hodnou porciou, pridal mu domáci chleba, ktorý mal upečený od včera. Kôrka neodolateľne voňala, bola to pochúťka! Keď dojedli, Ondrák pozbieral taniere a začal ich umývať. Keď skončil, usadil sa k teplej peci, preložil nohu cez nohu a spýtal sa Milana, sediaceho za stolom v kuchyni ako obvykle:

,, Tak čo Ťa dnes ku mne priviedlo? ,,

Milan sa poobšíval, pozrel sa do Ondrákovej tváre. Stretli sa im pohľady. Ondrákove oči boli jasne modré s prenikavým, skúmavým pohľadom. Vyžarovala z nich ale láskavosť. Na tvári mu zaihral nebadaný úsmev... Mal by som len jednu otázku, odpovedal Milan. Ondrák mu už mnoho krát dal dobrú radu, či odporučenie ako vyriešiť vlastné životné problémy. Tak čujme, kontroval Ondrák. ,, No, stále rozmýšľam nad tým, prečo Boh dopustí, že trpia aj malé deti? Čím sa tie chúďatá previnili? ,, Opýtal sa Milan. Ondrákovi zosmutnela tvár, oči sa mu zúžili. Okolo nich mal zrazu hlboké vrásky. Jeho pohľad už nebol prenikavý. Díval sa niekde ako by do neznáma. Bolo vidieť, že ho Milanova otázka zaskočila. To je naozaj ťažké dať Ti jednoznačnú odpoveď ktorú odo mňa čakáš. Odpovedal po chvíli Ondrák. ,, Vieš, mohol by som Ti vyrozprávať množstvo ľudských príbehov. A nie tie o dočasnom úspechu a sláve, či bohatstve. Mám na mysli ľudské skúsenosti s prežívaním ťažkostí, strachu o život a zdravie vlastné aj svojich najbližších. Mnohé sú spojené s veľkou ľudskou bolesťou. Patrí tam aj zrada blízkych, kedy jeden z partnerov zostane opustený a podvedený a mnoho krát je to tiež spojené s malými deťmi. Medzi tie najhoršie prípady, ktoré ale poznám patria práve tie o tých malých deťoch... A ešte na jednu dôležitú vec musím upriamiť Tvoju pozornosť, keď si mi položil túto nesporne ťažkú otázku.

,, My ľudia nemôžeme odpovedať za Boha, aké on má s nami plány. Len On do budúcna vie čo sa s nami stane. Preto my môžeme len na základe prežitého hľadať vysvetlenie na každú otázku. Treba si uvedomiť, že mnoho krát tých odpovedí je naozaj viacero a veľa krát nepoznáme jednoznačné stanovisko. Tie naše, ľudské skúsenosti nás ale učia, že na problém je dobre dívať sa komplexne, nielen z jedného uhla. Ak teda hovorím o utrpení a zvlášť o tom jednom z najhorších a tým je utrpenie detí, musím sa dívať nielen na deti ale vidieť aj ten vplyv na ich okolie. Ten vplyv samotného detského utrpenia na nás, dospelých, blízkych, a povedzme to rovno, na tých dobrých. Tých zlých okolo nás totiž žiadne utrpenie do času neovplyvňuje. Možno až do doby, kedy aj oni sami sa stanú jeho účastníkmi. Nechcem týmto spôsobom hľadať odpoveď, ktorá zdôvodní detské utrpenie. Len hľadám odpovede, aby som Ti ukázal, že to utrpenie so sebou prináša ten neskutočne silný vplyv na najbližších. Veľa krát dokonca nastane situácia, ktorá výrazne zmení a poviem, na trvalo zmení priamych účastníkov tej bolesti. A vždy k lepšiemu! Vysvetlím to, povedal Ondrák. Dívajúc sa na utrpenie detí, ktorým často veru nedokážeme pomôcť, to s nami spraví tú premenu . Stávame sa inými. Začneme sa na svet dívať inými očami. Už nie je na prvom mieste to čo bývalo. Na prvé miesto sa dostane naša láska k tým maličkým. Naše pevné rozhodnutie stáť spolu s tými drobcami a robiť pre nich všetko dobré, čo len človek dokáže a zmierňovať pre nich ťažké dôsledky. Za veľmi dôležité pre nich je ich vedomie, že nie sú s tým problémom samé, ale my stojíme pri nich v každom čase. To oni musia vedieť! Nemám na mysli materiálne veci, teda, nie len tie. Mám na mysli náš cit, našu lásku, miešajúcu sa s našim strachom o tých maličkých a často bezbranných. My s nimi všetko prežívame a upokojujeme ich, dávame im novú nádej až nakoniec tomu aj my sami uveríme. Tá ich bolesť nás nakoniec prestane trápiť a naopak, začne nás posilňovať. Milujeme ich za každých okolností takých ako oni sú. Bezvýhradne ich akceptujeme so všetkým. Už si nekladieme podmienku, že bez ich vyliečenia by náš život stratil svoj význam, bo prídeme na to, že tí maličkí a trpiaci nás nakoniec nezaťažujú, ale nás posilňujú v tej láske, ktorú vo väčšej miere im bezvýhradne odovzdávame. Všetko so všetkým súvisí, ako niekto múdry už dávno predo mnou raz povedal, ukončil Ondrák.

Milan vstal, poďakoval za prijatie a poznamenal:

,, Myslel som si, že nešťastie, ktoré v rodine máme, je to najhoršie. Nie je. Iní sú ešte v ťažšej situácii a prežívajú to v nádeji a pokore. A mení ich to naozaj k lepšiemu! Teda aj bolesť, s ktorou sa stretávame, nás nakoniec posilní. A aj ja som konečne pochopil, že dávať je viacej ako brať. Božie cesty sú mnoho krát pre nás nevyspytateľné. ,,

Poviete si, že ste sa ešte nestretli s takýmto niečím? Tak ja len skromne dodám: Poobzerajte sa okolo seba . Denne ich máte blízko Vás. A nevidíte...

Ing.Viliam Karisný – Štefanek

Podbiel 19.12.2009