Maďarský žalár za hrudu zlata

Písal sa rok 1916, bola jeseň, celý podbieľanský chotár sa zafarbil do zlatista od lístia liesok, bukov a javorov, ba aj líp a jelší. Starý Chajdiar sa vybral na Beňušovú počistiť lúku od krtincov a zahrnúť koľaje od vozov, čo zvážali drevo dole pod Uhlisko, brzdiac kolesami zahamovanými ,, naostro ,, . To gazda reťaz okrútil okolo ráfu zadného kolesa tak, že pod kolesom bola naviazaná slučka z hrubej reťaze, ktorá koleso zastavila a aby účinok brzdenia bol väčší, koleso drelo do zeme brázdu hrčou z reťaze , čím furman mal väčšiu istotu.

Bolo okolo obeda, Chajdiar už mal lúku počistenú a zahrabanú, vedel, že do zimy sa ešte aj tráva chytí na opravených miestach. Bol so sebou spokojný, sadol si preto pod košatý smrek na konci svojej lúky a z batôžka vytiahol merindu, čo mu žena nachystala. Ako si tak zajedal domáci kabáč so slaninkou a cibuľou, zrak mu zablúdil na druhú stranu na Uboč. Bol koniec septembra a z protiľahlého svahu počul zatrúbiť jeleňa. Práve sa začínala jelenia ruja. V tých dobách aj v Podbieli bolo dosť pytliakov, ktorí veru domácu stravu často vylepšili mäskom z diviny. Boli veru za to vysoké tresty, ale chlapi boli šikovnejší a bystrejší ako horár... Obedňajšie slniečko ešte dobre pripekalo, vo vzduchu bolo počuť bzučať osy, ba na neskorom kvietku vše pobrukoval aj velikánsky čmeliak. Nič nepripomínalo, že je vojna. V dedine veru veľa rodín už stihli oplakať otca, či syna. Aj starý Chajdiar sa bál o svojho syna, len minulý týždeň od neho dostali list odkialsik z talianskeho frontu. Veru sa neustále všetci modlili, aby sa domov živý vrátil. 
Ako tak myšlienkami blúdil po chotári, zrak mu padol na suchý smrek konča jeho lúky, hlboko v potoku. Vedel už o ňom od leta, no nebolo času spíliť ho, odkladal to na terajšiu dobu. Nebude s ním veru ľahká robota, bo ani párom koní smrek nevytiahne celý z potoka. Bude ho musieť tam, dole v jarku na metrovce popíliť aj pokálať a len brvná na sebe hore na lúku povynášať. Až potom naložiť na drabiňák a odviezť domov do dediny...
Ráno so sebou zobral aj ručnú pílu, chystal sa, že ešte do večera smreka spíli a sekerou okliesni. Na druhý deň by prišiel aj so ženou, aspoň mu čo, to pomôže. Keď si oddýchol po jedle, zobral pílu a spustil sa strmým svahom dolu do potoka. Na dne tiekol malý potôčik, jeseň bola suchá, vody teraz veru nebolo. Aspoň sa mu bude dobre spiľovať, pomyslel si, stojac jednou nohou v jarku a druhou sa zopieral na protisvahu. Urobil si zátin v smere, ako potreboval, aby mu smrek spadol a pustil sa do spiľovania. Bol ešte mocný chlap a takú robotu veru nerobil prvý raz. Slnko bolo vysoko, presvitalo až do potoka v miestach, kde breh nebol zarastený stromami. Keď ustal, na chvíľku si sadol na hrubú haluz vedľa smreka, čo spiľoval. Rukávom od ľanovej košele si zotrel pot z čela. Bola to veru ťažká robota pre samého. Ale čo narobíš, keď syn slúži pri vojsku?
Zadíval sa dole potokom, kde chcel, aby mu po spílení suchár padol a rozmýšľal, ako si ťažkú robotu uľahčiť. Predstavil si, ako nadstaví reťaze, za ktoré by jednotlivé kúsky dreva za koňom hore jarkom povyťahoval. Slnko mal za chrbtom. Zrazu ho oslepil prudký lúč, odrazený od niečoho lesklého zo dna jarku. Bol to len okamžik, no starý Chajdiar akoby na chvíľu priam oslepol, taký to bol záblesk. Popretieral si oči, ba na chvíľku ich zažmúril, vedel, že v tme sa zrak napraví...
Okamih záblesku prešiel, Chajdiar sa znova opatrne pozrel do toho miesta. Nič tam už nevidel. Pustím sa znova do roboty, pomyslel si a chytil sa znova ručnej píly, aby dokončil spiľovanie. Pílilo sa mu dobre, veď píla bola dobre naostrená a našrangovaná, po každom pohybe tam a spať z rezu vyleteli biele piliny, voňajúce živicou...
Predsa len, nedalo mu pokoja, čo ho to vlastne pred chvíľkou oslepilo. Vedel, že slnko sa muselo odraziť od niečoho lesklého. Sklo to nemohlo byť, veď ktože by ho tu doniesol, všetci používali len hlinený riad. Nakoniec nechal robotu a spustil sa pomaly ku miestu, odkiaľ ho oslepilo. Keď prišiel k tomu mestu, hneď to zbadal. Zostal ohromený stáť, neveriacky sa pozerajúc...
V hlave mu začalo víriť množsto myšlienok. Ak ho zrak neklame, stal sa z neho v tejto chvíli boháč! Nohy sa mu náhle podlomili, ruky roztriasli, sánka od vzrušenia mu úplne ovisla. Neveriacky sa díval pred seba. Tenký pramienok ním zakalenej vody na dne jarku obmýval hrudu zlata!
Hruda veľká ako päsť, celá prenikavo žltá, sa tam náhle zjavila práve jemu! Poobzeral sa okolo seba. Vedel, že v ten čas je na lúkach sám. Istota je istota, pomyslel si, zohnúc sa ku lesklej zlatej hrude. To sa mu sníva! Uštipol sa do ruky ale hruda už nezmizla, stále ju mal v rukách...
V načatej robote už nedokázal pokračovať. Zlato okrútil do obrúska, v ktorom mu žena ráno okrútila merindu a vložil ho do plátennej tašky - cedila, ktoré si nosil so sebou, keď šiel do poľa. Cesta domov mu rýchlo ubehla. Vedel, že nemôže nikomu, okrem vlastnej ženy povedať, čo našiel. Ak by sa ľudia dozvedeli o tom tajomstve, prehľadávali by to okolie a ktovie, veru, ako by to všetko pre neho samého skončilo. Zo skúsenosti vedel, že by si tým proti svojej rodine postavil všetkých. Veď ktože často nájde zlatý poklad?
Keď prišiel domov, žena stála chrbtom ku dverám a pripravovala nejaké jedlo na peci. Ani sa k nemu neotočila, len zahundrala, že sa veru priskoro z poľa vrátil, že ešte veru mal popracovať až do večera... V tom sa Chajdiar rozhodol, že veru žene nateraz nič neprezradí. Veď- ako každá žena, či tá dokáže mlčať? Veru by sa mohla pri klebetení prerieknuť a oheň by bol na streche. Preto nič nepovedal, vyhovoril sa, že ho v krížoch seklo a už nemohol pokračovať v pílení. A veď, smreka mu nikto nezoberie, veď stojí na jeho poli...
Hrudu zlata, keď žena pošla hydinu večer obriadiť a ostatní boli ešte všetci vonku, dôkladne do handier pookrúcal a schoval na bezpečnom mieste. Vedel, že ráno je múdrejšie od večere a veď zlato je už jeho! Na nič iné nemyslel, len si predstavoval, čo všetko pre rodinu si budú môcť kúpiť! Veru vedel, čo potrebujú. Dom opraviť, zadné stavy pristaviť, aj nový kôň by sa zišiel, aj nový voz by bolo treba, poľa prikúpiť! Veď poľa , neobrobeného v Podbieli v ten čas bolo dosť. Chlapi v Kanade a ženy nevládzu. A čo zostalo a mladšie, tí zase na frontoch!
Čas bežal a Chajdiar stále nevedel, čo si so zlatom počať. Raz sa aj na trhu v Trstenej bol popýtal krčmára, čo mal aj obchodík so zlatými prsteňmi a zlatými retiazkami, ktorý sa veru do zlata rozumel. Keď ale Chajdiar videl, že krčmár z neho začal vyťahovať podrobnosti, radšej sa rýchlo pobral po svojej ceste. Uvedomil si, že takýmto spôsobom svoj problém nevyrieši...
Po čase mu niekto poradil, že najlepší odborníci na zlato sú predsa len v Kremnici. Rozhodol sa preto, že kúsok z tej nájdenej zlatej hrudy oddelí a pošle do Kremnice, do mincovne, . V sprievodnom liste ich požiadal, aby mu osvedčili, že ide o pravé zlato. A že za ich preskúšanie a stanovisko rád aj zaplatí...
Nuž, balíček aj s listom, napíšuc svoju adresu, poslal. To už bolo o rok neskoršie od nálezu a končil rok 1917. Na veľké prekvapenie starého Chajdiara, tak za dva týždne do jeho dvora veru prišli dvaja maďarskí žandári, veď to bolo ešte za Rakúsko-Uhorska. Žandári mali pušky, na hlavách mali vojenské prilby s dlhými perami. Vystupovali rázne a prísne. Spýtali sa ho, či on to bol, čo do Kremnice poslal nejaký balíček. Keď prekvapený Chajdiar prikývol, že balíček tam naozaj on poslal, jeden zo žandárov mu hneď na ruky navliekol putá a povedal mu, že veru pôjde s nimi. Prekvapená žena mu nestačila ani potrebné veci vychystať. Jeden zo žandárov jej len povedal, že muža si ešte krátku dobu nájde vo väznici pri súde v Trstenej...
Pri výsluchoch na žandárskej stanici mu vysvetlili, že nájdené zlato nepatrí jemu, ale štátu. A za nenahlásený nález je basa! Veru dostal dosť bitky, bo žandári chceli vedieť, kde zlato našiel a koľko ho tam bolo!
Starý Chajdiar bol veru ešte pevným chlapom, vedel, že priznaním pravdy tým katanom by si len pohoršil sebe aj rodine. Tak vydržal nejednu bitku, až ho nakoniec dočasne prepustili s tým, že za trest nastúpi po čase znova do väzenia. 
Mal šťastie, nenávidená vojna aj nenávidené Uhorsko skončili. Bola vyhlásená prvá Československá republika. Na Chajdiara sa zabudlo, bo ani dedina dobre nevedela, prečo bol pred koncom vojny v base! Chajdiar so svojim tajomstvom žil sám po celé roky. Nikto sa nedozvedel, čo urobil s tou hrudou zlata, bo celú ju do Kremnice veru neposlal!
Až na smrteľnej posteli ho navštívil jeden z Podbieľanov, ktorý sa v roku 1938 vrátil po dlhých rokoch z Kanady. Nevedno ako, ale tento človek sa o Chajdiarovom tajomstve nejako dozvedel. Keďže aj starý Chajdiar ho poznal ako slušného chlapa, súhlasil s jeho návštevou, hoci zomieral. Viete, vtedy chlapi zomierajúc, odchádzali zo sveta pokojne, zaopatrení a vyrovnaní. Aj Chajdiar pôsobil pokojne. Ležal na posteli, bledý a slabý, no rozum mal v poriadku. Hovoril už ťažko, bolo na ňom vidno, že ho trápia bolesti ale statočne to všetko znášal, aby žene neurobil ani na konci trápenie ešte väčšie...
Vypočul si návštevníkovu žiadosť, aby mu predal svoje tajomstvo, nech si ho neberie so sebou do hrobu!
Chajdiar, pretože návštevníka dobre poznal sa ospravedlnil a povedal, že to tajomstvo odovzdá len svojmu synovi, nech sa teda na neho nehnevá. Tak sa rozlúčili...

Nikdy sa už Podbieľani o nájdenom zlate nedozvedeli. Nikto nepozná miesto, kde tú zlatú hrudu Chajdiar našiel. Jeho syn dávno tiež zomrel. Nakoniec, kto dnes dokáže nakoniec povedať, či si starý Chajdiar pred vlastnou smrťou neuvedomil, že nájdené zlato jemu veru nič okrem zlého nedonieslo? A možno nič nepovedal ani tomu vlastnému synovi o svojom tajomstve, uvedomiac si, že to zlato namiesto radosti nosí len ťažkosti? A možno sa rozhodol, že pre všetkých sa najlepšie stane, ak si to tajomstvo so sebou do hrobu odnesie.

Ale, poviem Vám, mohlo sa to veru aj inakšie všetko usporiadať. Možno, ako to už v takých prípadoch býva, aj vtedy zasiahol sám Boh. Povolal starého Chajdiara náhlejšie k sebe, než ten veru sám predpokladal a nestihol už svoje dobre utajované tajomstvo synovi vyjaviť...

Veru, všetko tomu nasvedčuje, že sa tak naozaj aj stalo...
Keď som sa vnukov a pravnukov na to pýtal, len sa nechápavo na mňa pozreli. Nič veru o tom nevieme, odpovedali.

Táto povesť bola mnou zapísaná na základe rozprávania môjho otca, bo on bol tým Kanaďanom, čo pred smrťou navštívil starého Chajdiara.

Napísal:
Viliam Štefanek – Karisný
September 2008