Labajova zlatá reťaz

Rieka Rijava, bo tak sa naša Orava vtedy, okolo roku 1100 nášho letopočtu volala, sa v tých miestach povyše oboch vysokých skalných brál spájala s menšou riekou. Táto pramenila južne vo vysokom pohorí, niekde pod stále večným ľadovcom, ktorý tu je od dôb, ako ľudská pamäť siaha. Jej voda bola preto aj v horúcom lete veľmi studená a čisto akoby biela, ako samotný sneh. Ten efekt bol spôsobený naozaj jej nízkou teplotou a aj skaly na jej dne, veľké okruhliaky nikdy nezarástli zeleným vodným machom, ani vodnou trávou,ale boli čisté, skôr do biela...

Asi aj preto ju volali Biela voda, či Biely potok. Ten, kto stál vysoko nad údolím na brale s červenou farbou jasne videl, ako sa po sútoku obidvoch riek ešte dlho oddeľovali vody Rijavy od Bieleho potoka. Biely potok s jasne priezračnou vodou sa len po dlhom úseku pomiešal s vodami kalnejšej Rijavy. Pozorný divák z červeného brala si pri pohľade dolu, dívajúc sa na majestátne pohorie v diaľke všimol dve veci. Prvou bol stály sneh na ich končiaroch, ľadovec. Druhou to, že Biela voda, či neskôr Biely potok asi jeden a pol kilometra pred miestom, kde sa spojila s vodami rieky Rijavy zanechala v údolí jasné stopy po povodniach, ktoré dolu veru museli stále šarapatiť.Koryto sa často menilo, bo stáročia smerovalo po ľavom smere toku, obmývajúc breh bieleho brala, aby nakoniec predralo svoj tok až na pravú stranu údolia, naraziac na breh tej strany, nakoniec splynúc s Rijavou. To, že Biela voda zmenila niekedy zrejme po obrovskej povodni smer tak, ako je tomu do dnes zrejme svedčí fakt, že cez terajší Podbiel preteká potok, aby sa spojil s Rijavou až pri železničnom moste. Tadiaľ, v jeho terajšej stope niekedy šiel hlavný tok Bielej vody. Veru, neuveríte, ale v dobách, kedy sa ľadovce začali topiť a trvalo to mnoho stáročí, bola Biela voda vačšou riekou od Rijavy. To dodnes dokumentuje v Podbieli fakt, že celé údolie, na ktorom táto dedina stojí, je na bývalom riečišti. Stačí len zakopnúť a hned nájdete množstvo okruhliakov, ktorých pôvod sú terajšie roháčske vrchy...

Až pri pohľade z tých miest, zo samého vrchu červeného brala divák pochopil, prečo hlavné osídlenie čo do množstva stále pretrvávalo na veľkej plošine protiľahlého, bieleho skalného brala. V okolí brehov oboch riek síce stálo páru , zrejme len rybárskych domčekov, hlavná osada sa vypínala hore, vysoko nad oboma riekami. Celé údolie v okolí riek aj vrchy všade okolo boli pokryté dubovými lesmi. Rástlo tam aj veľa jaseňa, buku a líp. Smrek sa vyskytoval len sporadicky, aj to len na samých vrcholkoch hôr.

Len v okolí riečišťa boli hojne zastúpené jelše, vrba, či lieska. Lieska bola obľúbená, bo na jeseň zarodila množstvom chutných orechov, ktoré v zime zvlášť deti radi maškrtili. Ale aj ženy ich používali pri pečení koláčov, do ktorých pridávali med spolu s pomletými orechami...

To spomínané miesto medzi týmito skalnými bralami malo aj vtedy svoje meno, veď tu ľudia vždy aj pred tým žili, no Labaj ho nepoznal. 
     Labaj o tomto kúsku sveta počul dávno od už nebohého priateľa Ivora, ktorého osud zahnal na rovnaké miesto, bo bol tiež vojakom. Tento mladý vojak od rieky Rijava mu neraz ten miestny názov spomenul, no Labaj si ho nezapamätal, bo ten názov nebol v ich reči a znel tak cudzokrajne. Ivor spomínal, že niekedy pred celými tisíc rokmi patrili jeho predkovia ku Kotínom, čiže Keltom. Za tých tisíc rokov ale postupne splynuli s miestnymi, aby si navzájom odovzdali svoje špecifiká. Nuž, treba spomenúť, že Ivorovi predkovia kedysi patrili k dominantnej vrstve obyvateľov. Ale len dominantnej. Pôvodné obyvateľstvo si len do času podrobili tak, že zorganizovali svoje vojenské posádky na výhodných miestach. Keď kresťanstvo dorazilo v prvom storočí aj do týchto miest, došlo medzi Keltmi k vnútorným rozporom, čo výrazne oslabilo ich moc. Časť z nich, tak, ako pôvodné obyvateľstvo, prijali kresťanstvo gréckeho rítu, časť nie. Tí Kelti, čo si zachovávali svoje vyznanie, nakoniec odtiahli, aby sa už nikdy nevrátili. Výnimku možno tvorili len íroškotski mnísi, ktorí sporadicky zablúdili aj po stáročiach do týchto krajov, vediac, že tu najdu zvyšky svojich. Zostáva ironiou, že ich príchod potvrdzuje skutočnosť, že aj tí Kelti, ktorí kresťanstvo najprv odmietali a odtiahli, ho nakoniec tiež prijali...

Tí, čo kresťanstvo v týchto našich končinách prijali, sa postupne pomiešali s domorodcami, ako som spomenul už v predu. K tým patrili aj Ivorovi predkovia, obývajúc stále miesta na vrchu bieleho brala...

Zrejme práve po nich v rodine Ivora sa tradovalo kováčske remeslo. A boli to aj na tie časy chýrni majstri! Ivor to aj pri vojsku neraz dokázal, že od svojich predkov sa mu dobre priučil, hoci bol tak mladý...
Labaj si pamätal len názov rieky Rijava a miesto medzi dvoma bralami, ktoré jedno má farbu bielu, druhé červenú...
Jeho dávny priateľ mu často rozprával o tom, ako predkovia v jednom z miestnych potokov zlaté hrudky nachádzali. Dokonca spomínal, že v blízkosti toho jeho rodného miesta sa ťaží aj železná ruda, kde šikovní miestni kováči vedia všetky užitočné predmety z tej rudy nakoniec zhotoviť. Na oheň vysokej teploty využívali hnedé uhlie v kováčskych kuzniach, do ktorých sa koženými mechmi vháňal vzduch. Uhlia bolo v blízkom okolí všade dostatok. Labaja Ivor do tajov kováčskeho remesla vo chvíľach voľna často zasväcoval, bo boli nerozluční priatelia . Aj pri vojsku takého odborníka ako bol Ivor veru denne potrebovali, veď často sa kovové polámané veci museli znova opraviť, aby znova slúžili svojmu účelu.
Ivor nakoniec zahynul v jednej z množstva bitiek. Utŕžil sečnú, veľmi hlbokú ranu na pravom bohu. Stratil veľa krvi, zoslabol a nakoniec upadol do horúčky a blížil sa jeho koniec. Pred svojou smrťou mu náš Labaj musel sľúbiť, že ak bude môcť, vyhľadá tie miesta odkiaľ pochádza a povie jeho blízkym, ako skončil svoj život. Pred tým, ako skonal, mu ešte odovzdal železný krížik na hrubej zlatej retiazke , ktorý mu venovala jeho matka s otcom, pred tým, ako ich opustil a odišiel do vojska. Ivor Labajovi na poslednú chvíľu do rúk vtlačil aj zopár zlatých mincí, ktoré si odkladal s tým, aby polovicu z nich dal matke, alebo otcovi. 
Krížik od tej doby Labaj neustále nosil na svojom krku, veď aj on bol kresťan po našich vierozvestcoch, hoci pomery sa menili a mnohí prestupovali na katolicizmus, bo vlastných slovenských kňazov, tých pôvodných, už bolo čoraz menej. Po rozohnaní Metodovho učilišťa na Devíne síce takéto stále pretrvávali na iných miestach, predovšetkým v Nitre, ale aj dolu pri Blatenskom jazere, či Stoličnom Belehrade, no vplyv Ríma sa stával čoraz silnejší oproti Byzancii na tomto území. Trvalo to ale stáročia, kým latinníci získali prevahu. Tento proces bol urýchlený tureckým nebezpečenstvom, ktoré nakoniec tomu výrazne pomohlo okrem juhu, kde Srbi svoju časť dejín prežili naďalej pri gréckom ríte, opustení zvyškom kresťanskej Europy...
Najhoršie bolo, že noví kňazi hovorili len cudzími rečami a pri slúžení bohoslužieb používali neznámu latinčinu, ktorej Slováci nerozumeli, no postupne sa podvolili, veď Boh bol ten istý a ich viera v neho bola hlboká. Mnohí sa ale znova vrátili k pohanstvu, čiže ku ich pôvodnému náboženstvu...
Opis cesty ako prísť do rodného kraja zomrelého Ivora, Labajovi vysvetlil túlavý mních, či skôr šaman. Šaman patril ešte ku časti vtedajších Slovákov, ktorí si zachovávali svoje pôvodné náboženstvo. Kňazi im hovorili pohania... Šaman putoval z Balkánu tiež ku severným slovanským kmeňom, hovoril o Poliakoch a počítal s tým, že sa pri nich usadí na určitú dobu, bo vedel liečiť ľudí aj zvieratá. Mali teda spoločnú cestu, no počas zimy, kedy sa dočasne usadili na veľkom majeri, sa potom rozišli a každý si už kráčal svojou cestou. Aj Labajovi ale šaman pomohol pred tým vyhojiť ranu na nohe, s ktorou sa trápil ešte od poslednej bitky vo vojsku. Vtedy veru mal obrovské šťastie, bo mu pravé stehno jeho nohy tesne nad kolenom prestrelil šíp. Od tej doby sa mu rana stále otvárala a mokvala. Šaman mu nikdy o sebe a svojom živote nehovoril, no dal Labajovi usušené bylinky a hojivú masť po tom, ako dôkladne prezrel jeho zranenia. Z byliniek si Labaj robil vývar, ktorým ranu každý deň vymýval a potom na ranu naniesol vrstvu hojivej masti, v ktorej časť tvoril aj lesný med.
Rana sa po mesiaci akoby zázračne zahojila a prestala Labaja trápiť... 
Šaman čosi spomínal, že miesta okolo rieky Rijava medzi Červeným bralom a Bielym bralom dávne kmene nazývali aj Zlatá voda . Zlatou preto, bo v tých miestach sa nachádzalo v jednom z lesných potokov okrem mimoriadne chutnej vody aj zlato. Šaman tiež spomínal, že dobrú vodu z toho potoka miestni obyvatelia používali na výrobu široko-ďaleko preslávenej medoviny, ktorá mala tiež farbu zlata. 
O med v tých miestach nebolo núdze, bo okrem jeho zberu od divých včelstiev ho dorábali aj tak, že si pestovali domáce včelstvá , ktoré umiestňovali do bútľavých hrubých kmeňov zo smreka, buka, či dubu. Tie vyzdobili prekrásnymi rezbárskymi motívmi. Miestni výrobcovia medoviny pritom dbali na to, aby pri odbere medu divým včelstvám tieto nezničili. Vždy im zobrali len určitú časť znášky, aby sa tam aj v budúcnosti mohli opäť vracať...
Hrudky čistého zlata bez veľkej námahy nachádzali len tí, čo tie miesta poznali. Títo vedeli, že zlato sa hojne vyskytovalo len v určitých obdobiach, kedy sa nemuselo kopať, bo zlato sa vyplavilo samé, zvlášť keď sa zmenil tok a po veľkých povodniach, kedy obvykle potok zmenil smer a odkryl nové ložisko. Stačilo len preosievať štrk, no zlato sa blyšťalo aj na dne v priezračnej vode. Šaman vlastne Labajovi potvrdil len to, čo mu už dávno o tých miestach hovoril nebohý Ivor...

Po posledných lúpežných výpravách kmeňov zo severu celá táto oblasť bola, ako mnoho krát už aj v minulosti, úplne vyľudnená. Obyvatelia, ktorí sa usadili okolo rieky Rijavy, ktorú až o mnoho stáročí začali nazývať Riava, potom Rava či ešte neskôr Orava. Orava vznikla z Rava pridaním začiatočného ,,O ,, akoby stará mať riek, nakoniec sa ustálil terajší názov Orava...

Miestni sa v tejto oblasti živili ako rybári, či lovci zveriny, ktorej v okolitých lesoch vždy bolo dostatok. Vtedy len málokto choval dobytok, bo to znamenalo obrovské problémy tento statok prezimovať. To si už žiadalo dennú starostlivosť zvlášť v zime, hoci treba povedať, že vtedajší dobytok prežil aj tvrdé zimy vonku na snehu, pod holým nebom. Starať sa o dobytok, to značilo v lete nakosiť a usušiť dostatok trávy, tú usušiť na seno, ktoré potom bolo treba dobre naukladať do kôp. Tie sa ukladali v blízkosti ich obydlí. To sa do zeme zabil kôl vysoký tak zo tri metre, okolo ktorého sa usušené seno naukladalo. Aby seno nezačalo od zeme hniť, spodok sa vystlal najprv hrubšími konármi, na ktoré sa dala potom vrstva z prútia, ktorého v okolí rieky bolo dostatok. Keď sa kopa zo sena okolo vysokého kola natlačila, bolo treba ešte zabezpečiť vrchol kopy, aby do nej nezatekalo. To sa dosiahlo tak, že na vrch samotnej kopy sa naukladali chvojiny zo smreka, hrubším koncom do stredu, aby sa konce jednotlivých haluzí pospájali tenkými vŕbovými prútmi, spojenými s vyčnievajúcim hrotom kola, ktorý vytŕčal z každej takejto kopy. Tejto činnosti sa venoval málokto, prevažne starší, či ženy s deťmi, ktorí už nemali dosť sily chodiť po okolitých lesoch a loviť zver, či chytať v studenej rieke ryby v bystrine v zime, či lete... Tu v okolí rieky Rijavy bolo rozšírené kravské plemeno, aké dnes už nevídať. Kravy boli tmavej hnedej farby, skoro čierne, malého vzrastu a pripomínali tak trocha ako by dnešné tibetské jaky...
Bolo tomu tak preto, že ak takúto osadu prepadli cudzí, vždy z vecí, čo brali ako prvé, bol dobytok. A to len vtedy, ak sa muži neprotivili, bo v opačnom prípade ich pozabíjali. Deti aj ženy obyčajne zobrali so sebou. Boli to veru zlé doby, bo nebolo žiadnej sily, ktorá by sa takým lupičom postavila. To už bolo dobre cez sto rokov, ako padol hrad so slovenskou mocou dolu na Devíne. Vtedajšia slovenská šľachta v centre bola povraždená alebo vyhnaná do cudziny aj so vzdelanými kňazmi gréckeho rítu, ktorých vychoval ešte svätý Metód s Cyrilom a v krajine zavládol zmätok s násilím. Bol to ale stáročný proces, ktorý prebehol s takou dôkladnosťou, že dnes už nemáme na Slovensku o tom skoro žiadne dokumenty.

Aby sme boli spravodliví treba spomenúť. že pod toto ničenie prastarej cirkevnej kultúty gréckeho rítu sa v neskorších časoch podpísali aj turecké nájazdy, ktoré úplne zničili starobilé kláštory aj s ich bohatými knižnicami. To isté nemilosrdne robili aj českí Bratríci, ktorí ako prvé ničili tiež predovšetkým kláštor...

Tie dokumenty museli byť zámerne zničené. A aj znovuobjavené fakty o našej minulosti, akými napríklad je poklad z Bojnej sa doteraz bagatelizujú...
V tých časoch sa všetci zachraňovali ako vedeli, na vlastnú päsť. Malo to aj svoju výhodu a to v tom, že sa nikomu neskladali účty, ani sa nemuseli platiť dane zemepánovi. Nakoniec aj náš Labaj tu privandroval až od Blatného jazera, kde sa na konci svojej vojenčiny roky živil ako nájomný vojak a ak povieme pravdu, mal dosť za ušami na to, aby sa z tých krajov navždy stratil.

Keď Labaj aj so svojím celým majetkom, ktorý so sebou viezol na dvoch muliciach, prechádzal údolím okolo rieky Rijavy, dorazil jedného popoludnia až do miest pod vysokým bielym skalným bralom, ktoré dnes nazývame Biela skala. Podľa spomienok, ktoré si zachoval vedel, že je v cieli svojej cesty z Balkánu, až tu skoro na severnej strane bývalej slovenskej ríše. Pri rieke už z diaľky uvidel zopár rybárskych chatrčí. Upozornil ho na ne dym, ktorý vychádzal v tomto počasí kolmo hore a ktorý uvidel už zo dva kilometre za ohybom rieky, okolo ktorej viedol úzky chodník práve na šírku jedného jazdca. Keď Labaj, kráčajúc pred mulicami peši, vedúc za ohlávku prvú z nich prišiel bližšie a chodník vystúpil z hustého krovia na lúku, naskytol sa mu priam idylický obraz. Húf malých detí oblečených len v ľanových, či konopných sukniciach, všetky bosé, veď bolo teplo, sa priamo na brehu rieky naháňali so svorkou vychudnutých psov, ktorým sa zrejme podarilo niečo uchmatnúť pod zub z ohniska pred jednou chyžou, zahĺbenou v piesku na brehu rieky. Z medeného kotlíka sa parilo a šírila sa vôňa rybacej polievky. Labaj od rána ešte nič nejedol, to miesto ho upútalo. Zostal prekvapený, bo okrem detí nikoho nevidel. Tie ho už zbadali a všetky sa rýchlo rozutekali do svojich obydlí. Len jeden starší chlapec trielil do kopca smerom na vrch bieleho skaliska, ktoré sa majestátne vypínalo nad údolím. Labaj sa pozrel na samý vrch a tam si až teraz všimol drevenú strážnu vežu, z ktorej ho niekto uprene pozoroval. To už stráž počula kričať nášho mládenca, ktorý sa od ostatných detí oddelil hneď, ako zbadal cudzinca vystúpiť na breh. Labaj pochopil, že stráž na vrchu už o ňom musela vedieť dávno, bo predsa výhľad z vrchu skaly bol široko, ďaleko a určite vedeli, v ktorých miestach vedia okolo rieky spomínaný chodník...

Nemali z prichádzajúceho strach, veď videli, že kráča sám, neozbrojený. Labaj totiž svoj meč mal pripevnený na jednom z kožených vakov v kovovej pošve na boku jednej oslice tak, aby sa k nemu v prípade potreby ihneď dostal. Len za širokým koženým opaskom, ktorý si veru pamätal doby jeho časov pri vojsku, mu visel v tiež koženom puzdre nôž so širokou čepeľou. A s ním veru náš Labaj dobre vedel narábať. Veľa krát sa s ním zachránil tak, že svojho nepriateľa ním preklal po presnom hode na krk, či iné zraniteľné miesto na protivníkovi. Majstrovské ovládania nožom ho naučil jeden srbský vojak, s ktorým jeden čas slúžil v posádke v Stoličnom Belehrade. Ten dokázal svojho protivníka smrteľne zasiahnuť aj v rýchlom pohybe dokonca aj pri rýchlej jazde na koni a treba povedať, vždy bez akejkoľvek šance na ďalší odpor. Labaj sa tomuto majstrovstvu dlho od neho učil, kým si neosvojil všetky fortiele presného a dobre cieleného hodu. Labaj k tomu účelu mal až šesť špeciálne vykovaných nožov s tenkými rúčkami a s vyváženým ostrím. Dva na chrbte a štyri na prsiach. Labaj vedel hádzať oboma rukami, dokonca v krajnom nebezpečenstve naraz hodil aj ľavou aj pravou rukou na dva ciele. Treba spomenúť, že nie každý sa takému majstrovstvu dokázal vyučiť... 
Ako skúsený vojak Labaj vedel, že najviac je zraniteľný zbabelým útokom od chrbta, kedy sa vystrelenému šípu veru nevedel ubrániť. Pri svojich cestách Labaj na sebe mal vždy opásané dva prekrížené pevné a široké remene z hrubej volskej kože, ktoré dobre kryli jeho chrbát aj časť hrude. Pod nimi na svojich cestách mal vždy oblečenú hrubú ľanovú košeľu a na vrch kožuštek bez rukávov, ktorý si cez leto obliekal srsťou na vrch, čím dosiahol toho, že bol chránený pred slnečnou páľavou. To odkukal od Slovanov žijúcich dolu na Balkáne a veru sa mu to dobre osvedčilo. V tých popruhoch stále so sebou nosil spomínané nože, ktorými bleskovo vedel trafiť všetko živé vo svojom okolí. Nože mal zastrčené v špeciálne na to zhotovených tesných pošvách na spomínaných popruhoch na chrbte aj prsiach, aby z nich tieto nestratil za žiadnych okolností. Veru mu veľa krát tie život zachránili!
Jeho mulice, ktoré si sám vycvičil, ho ale vždy vedeli na blížiace sa nebezpečenstvo upozorniť. Zvlášť tá staršia z nich sa už veľa krát pri jeho cestách osvedčila tak, že mu dala signál o tom, že na blízku sa nachádza nejaký človek. Obyčajne mulica zatriasla hrivou a rýchlo zastrihala ušami inakšie, ako keď odháňala dotieravé muchy.
Inému spôsobu boja, pokiaľ nešlo o spomínaný zákerný prepad od chrbta aj viacnásobnej presily sa nebál. V prípade ohrozenia sa v prvom momente ak to bolo treba, sa kryl medzi svojimi mulicami, ktoré po jeho povele ostali nepohnuto stáť, prípadne sa poskladali na zem. A veru, nejeden zbojník, čo na neho zaútočil nečakal presne hodený nôž do svojho krku. To už ale pre každého takého útočníka vždy bolo neskoro. 
Skúsený Labaj zostal stáť bez pohnutia na svojom mieste, čakajúc, ako sa situácia ďalej vyvinie. Vedel, že za krátku chvíľu sa niekto znova objaví. Nemýlil sa. Z poza jeho chrbta, úplne v tichosti sa vynorila dievčenská postava tak okolo trinástich rokov, už pekne vyrastená. To že prišlo dievča obyčajne bol znak toho, že miestni nemajú z neho strach. Labaj síce za svoj chrbát nevidel, ale jeho mulica ako vždy ho na cudzieho upozornila zastrihaním svojich uší. Labaj, ani sa neobzrúc ticho povedal, aby ten z poza jeho chrbta predstúpil pred neho. Labaj pokojne stál, až kým tak spomínaná dievčina neurobila. 
Oslovila ho nárečím, ktoré sa líšilo od iných, ale Labaj všetkému rozumel. Veď za svoj vojenský život sa naučil dorozumieť aj v iných, ako slovanských nárečiach. Sám pochádzal z poza Dunaja, z malej slovenskej osady vzdialenej južne od Devína takých 15 kilometrov. V mladosti sa dokonca naučil aj čítať a písať v cirkevnej škole, kde vyučoval miestny kňaz, ktorý ho naučil hlaholiku, ktorú pred časom na Slovensko priniesol a zaviedol svätý Cyril a svätý Metod. Vždy to aj pri vojsku pre neho znamenalo značnú výhodu, bo ľahšie sa potom naučil aj iným, úplne cudzím jazykom.
Labaj si zrakom premeral dievča a požiadal ho, aby ho zaviedla ku niekomu zo starších. Dievčina len kývla hlavou a na znak súhlasu ukázala na vrchol skalného brala, kde bolo vidieť kúsok strážnej veže. Labaj pochopil, že hlavná osada bude hore v bezpečí vysokého brala. Dievča mu zároveň povedalo, že svoje mulice môže pokojne nechať tu dolu pri rieke medzi rybárskymi chatrčami, kde mu ich šarvanci postrážia. Labaj na chvíľku zaváhal, no keď videl prichádzať k nim dve staršie ženy, prikývol na súhlas s tým, že si so sebou zoberie len meč, ktorý odopol z vaku na boku jednej z jeho mulíc. Dievča nič nepovedalo, len mu kývlo, aby ju nasledoval. Vykročila po udržiavanom chodníku, po ktorom po jeho príchode ku chatrčiam vyštartoval spomínaný starší chlapec, aby upozornil na jeho príchod stráž na vrchole bieleho skaliska. Dievča bolo oblečené v dlhých, až po paty siahajúcich čistých šatách, opásané vyšitým a vyzdobeným úzkym pleteným opaskom, na nohách malo obuté kožené črievice na nohy upevnené koženými šnúrami. Pohybovala sa ticho, rýchlym krokom stúpala po strmom chodníku, ktorý cik- cakom menil smer, pomerne strmo naberajúc výšku. Keď vyšli z dubového lesa, vkročili, stále strmo stúpajúc hore na čistú lúku, ktorá pokračovala na samý vrch. Z týchto miest, dívajúc sa dole už videl svoje mulice, stále stojace na tom istom mieste pred rybárskymi chatrčami, ako ich tam zanechal, nasledujúc dievča. Ich nákladu sa nikto ani len nedotkol.
Videl aj kľukatiacu sa rieku ktorej vody sa trblietali v odpoludňajšom, už pomaly zapadajúcom slnku, okolo ktorej dorazil do týchto končín. Vidiac ten svet z výšky kamenného brala pochopil, že stráž na vrchu skaly ho pozorovala dávno pred jeho príchodom do osady na brehu rieky.
To už znova videl strážnu vežu, odkiaľ strážca všetko s prehľadom kontroloval, aby vedel včas upozorniť na prichádzajúcich. Tesne pred strážnou vežou zbadal, až keď vystúpil z vysokej trávy, odkiaľ prichádzajúci nemal prehľad, že zostali pred opevnením, ktoré náhle pred nimi vyrástlo. Labaj pochopil, že stojí v cudzej zemi a pred pevnosťou. Za vysoký val sa dalo vstúpiť len cez úzky priechod, ktorý tvorila dômyselne urobená pevná drevená brána s hrubými dverami z kolov, ktoré bolo možné otvoriť len z vnútra...
Pánty ťažko zaškrípali, brána sa pootvorila len tak, aby dnu vkĺzli dve prichádzajúce postavy. Keď bol na druhej strane valu, brána sa za nimi opäť zatvorila. Dievča, ktoré ho tu doviedlo sa bez rozlúčenia okamžite niekde stratilo. Labaj zostal stáť sám. Bol pokojný, veď neprišiel so zlým úmyslom. Hlas z veže na neho zavolal, aby odložil svoje zbrane. Labaj položil opatrne svoj meč na drevá, prichystané ako by na tento účel a potom si odopol kombinovaný opasok so svojimi nožmi a tiež ho položil vedľa svojho meča. Meč mal tvar ako by niečo medzi keltským a rímskym mečom. Zvykol si za tie roky na jeho tvar aj vlastnosti. Na znak, že je neozbrojený, zdvihol svoje ruky do výšky svojej hlavy s dlaňami na hor, čo bolo gesto, že ďalej pôjde už neozbrojený. Strážny mu pokynul, aby kráčal po úzkej kamennej cestičke, ktorá bola vyložená z okrúhlych kameňov určite nanosených dole z rieky. Labaj mal obuté makké kožené čižmy s vysokými sárami, siahajúcimi tesne pod kolená. Vo vnútri každej čižmy šikovne zamaskované mal zastoknuté dva menšie nože, pre každý prípad. To sa mu už veľa krát osvedčilo, dokonca raz aj zachránilo život pri následnej zrade hostiteľa, z ktorého sa vykľul zlý človek. Labaj pokojne kráčal, všetko okolo seba sledujúc, snažiac si zapamätať každý, aj ten najmenší detail okolo seba, postupujúc ku druhej ohrade. Postup sa opakoval. Znova ho vpustili za ďalšiu ohradu. Keď vstúpil dnu, pred ním sa ukázal majestátny pohľad. Obrovská lúka pod nimi, tak sto metrov nižšie pod kopcom, kde sa práve nachádzali. V diaľke uvidel druhé skalné bralo, nie bielej farby ako toto, na vrchole ktorého stáli, bo to malo sýtu červenú farbu. Žiarilo v zapadajúcom slnku všetkými farebnými odtieňmi. A v diaľke ďalšie bralo s ďalšími strážnymi vežami...
V strede náhornej plošiny stál drevený zrub, pred ktorým stál ozbrojený strážca. Labaj pochopil, že stojí pred obydlím náčelníka pevnosti. Strážca mu posunkom naznačil, aby vstúpil. Keď Labaj poslúchol, vstúpil do tmavej miestnosti, kde si jeho zrak najprv musel zvyknúť po náhlom prechode zo slnka skoro do tmy. To bola ale výhoda pre tých, čo sedeli dnu a boli na prítmie prispôsobení. Labaja pozorovalo páru zvedavých očí, zakiaľ on ticho, no vzpriamene zostal stáť, čakajúc, kým si sa jeho zrak taktiež neprispôsobí. Labaj si ani neuvedomil, že ako by nevdojak, automaticky pravou rukou si siahol na to miesto v čižme, kde z vnútornej strany mal schované útočné nože. Ten pohyb si ale samozrejme všimol náčelník, ktorý za ten čas pokojne sedel na vyvýšenom mieste v rohu suchej miestnosti na kožušine z medveďa. Keď sa Labajovi vrátil zrak a rozhľadel sa, zbadal ako prvého náčelníka, sediaceho v rohu miestnosti, pozorne sledujúc každý jeho pohyb. Keď sa im stretli oči, náčelník sa nebadane usmial a kývnuc mu, aby si sadol a natiahol obe nohy. Prekvapený Labaj si naozaj sadol a splnil príkaz. Keď vystrel obe svoje nohy smerom k náčelníkovi, náhle pri ňom zastala znova dievčina, ktorá ho doviedla do pevnosti. Tá si kľakla a rýchlym pohybom ho vyzula a ešte rýchlejšie z oboch Labajových čižiem vytiahla úzke útočné nože. Labaja zamrazilo, ešte nikto ho takto nepokoril a nepodviedol. Na jeho prekvapenie sa náčelník len usmial a kývol dievčine, bo to bola zrejme jedna z jeho dcér, aby mu nože podala. Keď sa tak stalo, dlho si ich prezeral. Zvlášť ho zaujali rovnaké značky pri rukovätiach, ktoré na nožoch vyrobil pri ich spracovaní kováč. Labaj si až v tejto chvíli uvedomil, že práve tieto nože pre neho pred svojou smrťou, ešte ako zdravý, vykoval Ivor...
Črty náčelníka náhle stvrdli a jeho tvár sa odrazu stala prísna a nedôverčivá.
--Kto vykoval tie nože? Spýtal sa náčelník.
--Ivor, môj priateľ, odpovedal ihneď Labaj.
Labaj sedel na zemi bosý, zahanbene, no jeho zrak nejavil známky strachu, naopak, bol pokojný.
Keď náčelník počul to meno trhlo jeho obličajom, no nedal na sebe znať vzrušenie.
--Povedz mi všetko o tom človeku, ktorého Ty nazývaš Ivorom! Zvolal náčelník, neovládajúc už svoje vzrušenie.
Labaj pokojne všetko vyrozprával, veď naozaj nemal dôvod niečo zatajiť. Keď skončil, odopol si z krku zlatú reťaz s kovovým krížikom, ktorý celý čas nosil a podal to náčelníkovi. Náčelník spoznal aj kríž aj reťaz. Veď ich spravil jeho už teraz zostarnutý otec a dal ho Ivorovi pred tým, ako odišiel do vojska. Labaj ešte náčelníkovi povedal, že v opasku pri sebe má tajnú skrýšu, kde nosí zlaté mince, ktoré mu pred svojou smrťou odovzdal Ivor. Povedal náčelníkovi, ako Ivor rozhodol. Že z tej sumy má odovzdať len polovicu. Labaj ale náčelníkovi odovzdal celú čiastku s poznámkou, že on Ivorovi nesľúbil, že odovzdá len polovicu a on chce vrátiť všetko, veď sám má svoje peniaze.
Náčelník prikázal dcére, aby Labajovi vrátila nože a dal mu pokyn, aby sa znova obul s tým, že svoje nože môže mať opäť pri sebe. Tiež nariadil, aby mu doniesli jeho meč s prekríženým opaskom...

Napísal:
Viliam Štefanek – Karisný
Máj 2009