#
#
#
#

Navigácia

Výber jazyka

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Mobilná aplikácia

mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu na svojich inteligentných telefónoch. Využívajte našu novú mobilnú aplikáciu - V OBRAZE.

Voľne k stiahnutiu:

google-play-download

app-store-download

UŽ TENTO VÍKEND

1.KOLO PLOŠNÉHO TESTOVANIA OBYVATEĽSTVA

v dňoch 31.10.2020 - 01.11.2020

miesto: kultúrno-športová hala v Podbieli

oznam

Koronavírus

foto

Kontakt

Obecný úrad
Podbiel 210, 027 42

Telefón: 043/538 10 31
Fax: 043/538 11 65
e-mail: podbiel@podbiel.sk
web: www.podbiel.sk

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 30 31 1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 1 2 3 4 5 6

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 5
DNES: 96
TÝŽDEŇ: 1409
CELKOM: 661368

Aktuálne počasie

<<
>>
dnes, sobota 28. 11. 2020
rain and snow 1 °C -2 °C
rain and snow, slabý severný vietor
vietorS, 1.7m/s
tlak1021hPa
vlhkosť85%
zrážky0.11mm
sneženie1.05mm

Dátum a čas

Dnes je sobota, 28.11.2020, 15:00:31

Partneri

www.cokdeje.skwww.babyburza.skwww.nasaorava.sk

ODPADY

oznámenie

PROJEKTY REALIZOVANÉ S PODPOROU

"ŽSS Senková a jej aktívne šírenie ľudovej kultúry"

Realizácia v roku 2019

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

logo

Financovanie podpory ochrany pred požiarmi

„Prístavba a stavebné úpravy požiarnej zbrojnice Podbiel“

Realizácia v roku 2019

Zo štátneho rozpočtu podporilo MV SR

znak

STOP BYROKRACII

stopstop

Obsah

Skamenená rodina z Podbiela

Typ: ostatné
Skamenená rodina z Podbiela

Bol som ešte malým chlapcom, keď som tú povesť počul po prvý krát tu v Podbieli. Nech slovenská zem je ľahká po smrti môjmu otcovi! Bo on to bol, čo mi spomenul tú zvláštnu príhodu o skamenených ľudských telách, ktoré sa našli tu, v priestore terajšieho Podbiela, niekde blízko nejakej veľkej skaly. Veru, už si presne nespomínam, či spomenul skalu Bielu a či Červenú...

Bolo to poriadne dávno a tu v terajšom Podbieli stálo vtedy len zopár drevených zrubov. Páru z nich stálo v miestach, ktorému dodnes hovoríme Stávok.

Dodnes tam vyviera vraj kedysi a aj dnes liečivá voda. Ten, kto tú vodu pije sa zbaví mnohých bolestí. Niekedy vraj ťažko chorí vraj len tú a nie inú vodu píjavali! Nuž, naozaj zvláštne miesto. Kedysi cez našu obec prechádzali nejakí mladí vizionári. Nepoznali tieto miesta, len cez našu obec prechádzali z trhov v blízkej Poľskej. Jeden z nich v našej dedine kázal šoférovi zastaviť na náhly popud. Vizionári boli dvaja, brat so sestrou, boli dvojičky, obaja dovŕšili nedávno 21 rokov svojich životov. Sami nevedeli, čo ich donútilo zastaviť, ale riadili sa svojim vnútorným hlasom. Vystúpili z auta pred budovou starej cirkevnej školy. Martin a Eva, bo tak sa menovali, prešli po drevenej lavičke ponad tečúci potok a cítili, že ich to ťahá smerom na Stávok, ku kaplnke , ktorá tu od nepamäti je zasvätená Panne Márii.

Podľa inej starej povesti, ktorú spomínala ešte najstaršia žijúca generácia tu v Podbieli, vraj všetky požiare v minulosti keď drevený Podbiel horel, zastali práve pred priechodom, kde miestni cez dvor prechádzali práve na spomínaný Stávok. Podľa súčasnej situácie, by to malo byť v terajšom dvore u Šurinu, kde v zadnej časti Krškovi chlapci strúhavajú svoje drevené sochy, či kde sa roky konal podbieľanský folklórny festival.

Eva Martinovi naznačila smer, kadiaľ treba kráčať. Chodníčkom vo vysokej tráve obaja kráčali popod medzu až zastavili pred kaplnkou. Naraz bez toho, aby sa dohovorili, pokľakli a vrúcne sa pomodlili krátku modlitbu. Potom sa obrátili smerom ku zapadajúcemu slnku. Zatvorili oči, stále sa modliac. Tentoraz prvá mala vidiny z dávnej minulosti Eva. Videla veľký prameň čistej vyvierajúcej vody niekedy v zimnom období. Obrazy sa jej zo začiatku chaoticky miešali a menili z jednej dávnej doby do druhej. Raz videla pohanské zhromaždenie, druhý krát už malý kresťanský kostolík. 

Martin, ktorý celú dobu stál pri svojej nerozlučnej sestre , ju pevne držal za ruku a potichu sa modlil. On v tej chvíli vidiny nemal. Zo skúsenosti ale vedel, že nesmie v žiadnom prípade vyrušovať Evu. Len pri nej stál a díval sa proti lúčom zapadajúceho slnka. Aj on potom začal mať vidiny.

Eva videla postavy nejakých mužov s dlhými bielymi bradami a hustými vlasmi, v ktorých mali zapletené ako by podľa nášho poznania myrtové vence. Hlavný šaman, zrejme miestny Druid držal v pravej ruke kožený mešec, z ktorého na oheň pri jeho nohách sypal nejaké sušené bylinky, ktoré v ohni vytvorili omamnú vôňu... Vtedy to miesto bolo pri sútoku dvoch riek, jednej tečúcej z blízkych hôr, ktoré dnes nazývame Roháče a druhej, väčšej, tečúcej z hornej Oravy. Vtedy ju Riava volali. Prameň, ktorý vyvieral na sútoku riek, bol pre Keltov, či presnejšie Kotínov posvätný. Symbolikou toho dávneho posvätného miesta boli aj kmene troch starých dubov, ktoré pri prameni samé vyrástli. Tie duby boli pre Kotínov posvätné stromy, ktoré ako Kelti uznávali a chránili ich. Bolo to miesto ich svati ne, kde vykonávali obrady pri význačných ročných obdobiach. Za najdôležitejší považovali jarný slnovrat. Tu najvyšší duchovný pri tajomných obradoch pripravoval za súčasného vyrieknutia tajomných slovných formulácií svoje lieky, ktoré pripravili z toho, čo im príroda poskytovala. Boli to vtedajší duchovní, ktorí sa vyznali v liečiteľstve, no dokonale poznali aj ľudské zákony a oni to boli, čo radili miestnym vladykom na každej úrovni. Treba povedať, že mali aj neobmedzenú spoločenskú moc, ktorú ale nikdy nezneužívali vo svoj osobný prospech, naopak, vždy zastávali ciele komunity všetkých Keltov, ktorých zjednocovali a tým ich chránili pred nepriateľom. Druid zároveň ovládal aj všetky bojové umenia, no nikdy osobne nepoužil násilie proti nikomu. Druid ovládal množstvo rečí a aj grécke či rímske právo s písmom. Druid ale nikdy svoje poznatky, či vedomosti nezapisoval. Používal výhradne len svoju pamäť. Napísané mohlo byť nepovolaným zneužité, verili. Treba povedať, že nikto zo žijúcich sa neodvážil v tých dobách siahnuť svojimi rukami na žiadneho svätého človeka, ktorý bol v ich blízkosti. To bol jeden z ich základných zákonov, ktorého porušenie vždy exemplárne a verejne veľmi tvrdo potrestali. Nikto si zo svojich životov ale nepamätal, že by sa také niečo niekedy stalo... Napokon, každý Druid ovládal aj obávanú bielu, či čiernu mágiu, ktorá u ostatných vzbudzovala priam panický strach, bo Druid v prípade potreby tieto svoje až nadprirodzené schopnosti vedel využívať.

Eva potom vo svojich vidinách ako vo filme uvidela zrejme neskoršiu dobu, kedy pri terajšom stávku stál už kamenný chrám, svatiňa s dvojkrížom na priečelí. Chrám mal tvar staroslovenskej rotundy. Chrám bol postavený smerom na východ, prameň vyvieral pred hlavným vchodom do stánku. Na vršku nad chrámom bolo pohrebisko, kde miestni pochovávali svojich mŕtvych. Vedľa kostolíka už rástli nie duby, ale lipy. Po precitnutí Eva ukázala na blízky vršok, kde dnes stojí slovenský dvojkríž a povedala Martinovi, že tam zájdu. Martin súhlasil. Keď vykráčali na samý vršok, oboch sa ich zmocnil nejaký nepokoj. Slnko už skoro zapadlo, no posledné lúče od západu im ešte svietili do očí. Teraz nájdené miesto intenzívnejšie prežíval Martin. Myseľ mu zablúdila do dávnej minulosti, kde videl obrovské ľudské utrpenie a množstvo preliatej ľudskej krvi. Nevedel zadatovať to obdobie podľa znakov, nebol si istý kto boli tí zabíjaní a umučení chudáci. Či to boli mučení a zabíjaní Kelti a či kresťania, prípadne iné etnikum. Martin len po precitnutí povedal, že tie miesta sú miestami trvalého utrpenia a sú akýmsi výkričníkom obrovských krívd z minulosti, ktoré nad Podbielom stále visia! Keď vidiny skončili, navštívili miestneho kňaza, ktorému všetko vyrozprávali a odporučili mu, aby sa tam aj s veriacimi chodievali modliť za spásu tých nevinných a umučených...

Ďalšia skupina ľudských obydlí v tom čase bola situovaná pod terajšou Bielou skalou, hneď pod bralom, veď vtedy ešte žiadna stála cesta tadiaľ neviedla. Učupené drevené zruby, stojace na vršku dostatočne nad hladinou rieky, aby ich nezobrala voda počas častých povodní, boli zväčša rybárske. Karavány po takzvanej kupeckej trase kopírovali tok rieky Riava raz na jednej raz na druhej strane, cez rieku vždy prechádzajúc po plytčinách, ktoré brodmi nazývali. To sa vždy po povodniach zmenilo, no karavány si vždy cestičku našli. Ba prechádzali dolu na Liptov aj cez pohoria, napríklad tu v Podbieli karavána s mulicami v lete hravo prekonala smer Biela skala smerom cez Blato nad terajšie Borové, po pohorí ďalej až ku terajšej Malatinej a v Malatinej sa už napojili na kupeckú cestu úžinou smerujúc k terajšej Liptovskej Mare... Karavány sa skladali obvykle z mulíc, ktoré na svojich chrbtoch trpezlivo niesli náklady prevážaného tovaru. Od baltského mora to bol predovšetkým vyhľadávaný jantár, či kamenná soľ, no preháňali aj živý dobytok, predovšetkým vzrastom malé ale veľmi silné, vytrvalé a nenáročné kone. Tiež často dobytok na mäso, či ovce. Ako sprievod karavány boli istené ozbrojencami na rýchlych koňoch. Smutný pohľad býval vtedy keď dolinou viedli otrokov. Boli to obvykle mladí muži aj ženy či dievky, ktorých predávali na otrokárskych trhoch na juhu. Z mladých silných chlapov sa v otroctve obvykle stávali vycvičení vojaci, no tí najlepší bývali, keď zajali úplne mladých chlapcov do desať rokov. Tých tak dôkladne prevychovali, že na svoj pôvod zabudli a práve z nich sa stávali najkrvilačnejší dobyvatelia, ktorí v budúcnosti bez zábran zabíjali svojich bývalých spolubratov...

Treťou skupinou bolo osídlenie na samotnom brale ktoré dnes nazývame Biela skala. Tam bolo drevené opevnenie, vo vnútrajšku strážna veža , v okolí osídlia vrchnosti. Jediný problém bol s vodou, bo tá sa musela denne vynášať, no to zabezpečovalo ako vždy, miestne obyvateľstvo, či otroci, ktorí s pánmi hradu tiež tam bývali. Pre pravdu treba pripomenúť, že nie trvalo, no aj terajšia Červená skala bola obývaná na ohradenom hradisku. Výhodu tam tvoril fakt, že na tom brale od nepamäti vyviera prameň pitnej vody. Súvislejšia obývaná zóna bola aj na terajšom Hámri, kde už za Keltov ale aj pôvodným obyvateľstvom bolo toto územie obývané kováčmi, ktorí z rudy vyrábali a skujňovali železo, z ktorého sa predovšetkým vyrábali zbrane ale aj potrebné nástroje , či súčiastky konských postrojov.

Tak niekde v takomto prostredí sa o mnoho rokov neskôr odohrala tá vpredu spomínaná udalosť skamenených ľudí tu v terajšom Podbieli.

Otec spomínal, že miestni pastieri dobytka raz pásli svoje stádo pod vysokou skalou. Keďže sa páru kôz dostalo v skalnom brale nešťastne do miesta, odkiaľ nevedeli nazad zliezť, bľačali tam, očakávajúc pomoc. Išlo samozrejme o mladé a ešte neskúsené jedince. Jeden z pastierov, hundrúc popod nos sa im vybral na pomoc. Veru, mal čo robiť, namáhavo prekonávajúc skalnú strminu. Hrba drobných skaliek sa mu neustále šmýkala z popod nôh, vystupoval do hora len s veľkou námahou. Už bol skoro hore pri tej dvojici kôz, keď tu zrazu strhol kamennú lavínu a jeho znova strhlo skoro nazad dolu, odkiaľ vyšiel, aby zachránil nezbedné kozy. Našťastie sa mu nič nestalo. Kozy zostali hore, pozorujúc celý výjav, ešte viac rozhodnuté nespustiť sa nazad ku stádu. Pastier vedel, že záchranu musí dokončiť, nuž pomaly sa vybral hore svahom znova. Aké bolo jeho prekvapenie, keď pod hrbou kamenia skoro v polovici svahu videl trčať skamenejú ľudskú ruku. Jej ukazovák bol ako by vytesaný v tmavej žule, skoro ako verná kopia ľudskej ruky...

Po prvom úľaku pastier začal odhŕňať skálie. Pomaly na svetlo Božie vystupovala celá kamenná ľudská postava. Bol to muž, hneď vedľa ležala skamenenina postavy ženy. Vyzerali ako sochy, pastier veru do tých čias nič podobné nevidel, veď od narodenia nebol nikde mimo osadu. Za vojaka súci nebol, teda ani pán nemal záujem z neho pri vojsku rúčeho chlapa vykresať. Tým, čo to nepoznajú treba pripomenúť, že do dnešných dní v Podbieli na Červenej skale v jednom mieste je možno nájsť množstvo všakovakých skamenených odtlačkov rôznych slimákov, čo všakovakej , zrejme morskej hávede...

Zaujíma Vás, čo sa potom ďalej s tým nálezom stalo? Nuž, podľa vyprávania môjho otca, Jána Karisného pastieri k nálezu povolali postupne mnohých. Veru, nedá sa povedať, že by miestni čo o náleze vedeli postupovali ako by náležalo. Jeden na pamiatku odtrhol to, druhý inú časť kamenných tiel. Až vtedy, keď z cenného nálezu vraj zostala len jedna z hláv, ohlásili to miestnemu učiteľovi. Ak ma pamäť neklame, ten sa volal nejako ako Duťka, či tak podobne. Ten, vidiac skazu, zachránil ten úbohý zvyšok . Tá hlava sa vtedy, bo bolo to ešte za Rakúsko – Uhorska, vraj dostala postupne cez mnohých odborníkov do rúk tým vtedajším najpovolanejším- do múzea v samotnej Budapešti, bo práve tam bolo vtedajšie hlavné mesto tej ríše. Nuž a tu sa skončili všetky stopy toho slávneho nálezu. Do dnešných dní nikto veru nezodpovedal žiaden príbeh, ako sa tie postavy muža a ženy do oblasti terajšieho Podbiela dostali. Len ja som si raz predsa vypočul jednu verziu celého príbehu. Ale sám som si veru ničím nie istý. Tá verzia je zasadená do úplne odlišného času našej histórie a šlo o sochy a nie o skamenené odtlačky. Veď posúďte sami...

Bolo to už niekedy v druhom storočí nášho letopočtu. Tunajšie kraje dobre vedeli o existencii nesmrteľnej rímskej ríše! Veď už celé stáročia s nimi buď bojovali, alebo dočasne nažívali v pokoji, to záležalo na aktivitách rímskych légií. Tie podnikali svoje výpady veru ďaleko na sever. Légie vždy mali eminentný záujem ovládnuť a kontrolovať predovšetkým čulý obchod až po Baltické more. Tam, kde sa hýbali peniaze, tam légie nesmeli chýbať. Pôvodné slovanské obyvateľstvo, potom pod kuratelou Keltov, či neskôr aj Germánov stáli ako pevná hrádza spomínanej rímskej ríše, ktorej sa veru málokto dokázal postaviť. Slovania, Kelti, Germáni tak ale jednotlivo, či dočasne spoločne veru neraz konali. Nuž, každej pesničke býva raz koniec. Rímska ríša nakoniec doplatila aj na to, že do svojho elitného vojska – rímskych légií s vynikajúcou úrovňou a bojaschopnosťou, či disciplínou, prijímala cudzích regrútov, a veľmi často samozrejme aj Slovanov. Slovania mali povesť silových bojovníkov, no neboli zjednotení, čo rímska ríša veru dokázala využiť. Na druhej strane z vojska, nazad domov sa vracalo celé stáročia dostatok vyslúžilcov légií, ktorým sa podarilo prežiť a boli z vojska prepustení, prípadne šlo o nájomných žoldnierov. Tí medzi Keltov aj Slovanov, ktorí celé stáročia v tomto našom prostredí žili spolu, priniesli rímske vojenské skúsenosti, predovšetkým veliteľské poznatky, o bojovej taktike a v neposlednej miere probléme tvrdej vojenskej disciplíny. Po začiatku prenikania kresťanstva aj do nášho priestoru čoraz viacej Keltov prijalo toto náboženstvo za svoje. Tí, ktorí tak neurobili, odtiahli na západ a skončili predpokladám prevažne v terajšom Írsku. Tí čo zostali, postupne splynuli s prítomnými Slovanmi. Tým sa dosiahlo zmazanie rozdielov medzi dominantným keltským osadenstvom a pôvodnými Slovanmi, medzi ktorých v tých časoch patrili aj naši vlastní predkovia. Tu niekde je možno položiť aj začiatky mohutnej slovanskej ríše v našom priestore s centrami moci na Devíne a v Nitre, ktoré sa práve o kresťanstvo mocne opreli. Treba povedať, že šlo o v prevahe o byzantský vplyv, nie vplyv latinský. Ten proces dovŕšil svätý Cyril a Metód až v roku 863, kedy títo prišli už do silnej a organizovanej ríše, ktorá vypĺňala priestor po rímskej a keltskej ríši, ktorej následníkom boli franské záujmy...

Nuž, tá spomínaná verzia hovorí o tom, že po jednej vyhratej bitke s rímskymi légiami tu na terajšom slovenskom území, niekde v ich tábore v okolí terajšieho Trenčína zmiešané vojsko skladajúce sa z Keltov a zo Slovanov ukoristili všetko z rímskeho tábora. Veliteľ Keltov aj Slovanov ako vojnovú korisť okrem iného si privlastnil dve nádherné mramorové sochy muža – mladíka a dievčaťa s dlhými rozpustenými vlasmi. Ten veliteľ mal vzťah k pekným veciam, preto sa rozhodol, že dá predmetné sochy dopraviť do jedného z posledných čisto keltských táborov ďaleko na severe terajšieho Slovenska, na vysoké bralo nad riekou Riava. Ako rozhodol, tak sa stalo. Karavána s korisťou pomaly putovala údoliami riek, až nakoniec, kopírujúc jantárovú obchodnú cestu, dorazila pod spomínané bralo v terajšom Podbieli. Sochy nechal osadiť v tamojšom hradisku v centrálnej budove, ktorá vo vnútri dreveného hradiska slúžila na zhromaždenie väčšieho počtu ľudí.. Ako sa dochovalo zo spomienok pamätníkov, aj v histórii sa mnohokrát stalo, že z Červenej skaly sa po zvetraní odtrhli kusy skaliska a vždy to pripomínalo pohromu prírody. Zrejme tak nejako nakoniec hradisko zaniklo aby ukrylo pod kamením aj tie dve nádherné rímske sochy. Náhoda zrejme chcela, aby sa sochy o mnoho stáročí znova dostali pred ľudský zrak. A tak ich našiel ten spomínaný pastier. Boli to ľudia bez vzdelania, nič také nikdy nevideli, preto sa dá pochopiť, že oni vo svojej prostoduchosti násilím rozbíjali sochy v snahe zistiť, čo sa ukrýva v ich vnútrajšku, čím ich vlastne zničili.

Nuž, dá sa nakoniec povedať len jedno. Nech už to bolo tak, či inak, faktom zostáva, že v Podbieli sa ešte ku koncu Rakúsko- Uhorska nejaký skamenený nález ľudských postáv našiel. Cenná je aj zachovaná vedomosť, že tie zbytky zachránil miestny učiteľ a že nález skončil v nejakom múzeu v Budapešti. Tak mi z toho skutočne vyplýva, že možno sa raz niekomu podarí rozšifrovať túto správu, ktorú som pre následníkov zverejnil.

A ešte moja poznámka na koniec. Ak by sa ten nález skutočne znova dostal na svetlo božie, neviem, neviem, ako by to skončilo s Darwinovou teoriou o vývoji druhov, to značí že človek pochádza z opice, ak si to zjednodušíme. Veď skamenelina ľudskej hlavy by potvrdila, že človek je tu od samého začiatku, teda po Božom zámere. A to naozaj nebolo len pred páru tisícmi rokmi. A či máte Vy na to iný názor?

Ing.Viliam Karisný – Štefanek

Podbiel 1/2011


Vytvorené: 21. 8. 2018
Posledná aktualizácia: 26. 11. 2018 19:26
Autor: