#
#

Navigácia

Výber jazyka

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Kontakt

Obecný úrad
Podbiel 210, 027 42

Telefón: 043/538 10 31
Fax: 043/538 11 65
e-mail: podbiel@podbiel.sk
web: www.podbiel.sk

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
29 30 31 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 1 2

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 9
DNES: 318
TÝŽDEŇ: 2108
CELKOM: 13034

Aktuálne počasie

Počasie dnes:

22. 11. 2018

zata

Denné teploty 1/5°C, v 1000m okolo -2°C.
Nočné teploty /°C.

Dátum a čas

Dnes je štvrtok, 22.11.2018, 11:25:11

Partneri

www.cokdeje.skwww.babyburza.skwww.nasaorava.sk

Obsah

Vysťahovalectvo

Život je ako veľká kniha. Všetko sa do tej knihy o nás zapísalo. Treba sa učiť, aby sme vedeli z nej čítať. A ešte viac sa učiť, aby sme dokázali mnohému porozumieť. Najťažšie z toho všetkého je ale naučiť sa porozumieť osudom iných ľudí. To si už vyžaduje mať v sebe kus pokory.

Naozaj prešlo veľa času, keď som po mnohých životných skúsenostiach, dobrých, ale aj tých zlých pochopil, že je treba pre ďalšie generácie zachovať osudy našich predkov.

Problematika bola spracovaná veľakrát, cez to, na moje veľké prekvapenie, som zistil, žeobyvatelia Podbiela o nej skoro vôbec nič nevedia.

Obišiel som teda starých ľudí, najprv som sa zameral na pamätníčky, kde som predpokladal, že ma zoznámia s mnohými faktami. Opak, žiaľ je pravda.Veď to boli ešte ich otcovia, hovorím o dnešných 80-tničkách a starších. Cilka Borovanova mi hovorila o jej otcovi, Jánovi Cibuľákovi, nar. 1880, ktorý v Kanade, Fort Wiliam, na prácach bol celkom tri krát. Prevažne práca na železnici. Často spomínal veľmi jedovaté hady, také aké u nás niet – štrkáče, ktorých sa veľmi bál. Vždy niečo zarobil, zaratoval rodinu, kúpil páru roličiek aj domček vedľa Paľa... Dala mi aj jeho šíf-kartu, ako oni volali lodný lístok. Ten bol z roku 1920, 9.apríla vystavený na menoJohn Zebulak a cestu nastúpil v anglickom Liverpool-e a plavil sa do Montrealu v Kanade.. Prepravu zaisťoval vtedy ,,The CANADIAN PACIFIC ,,, ocean services limited, trans-pacific, trans- atlantic, lístok má číslo Form OS No 4419. Cilkinej mamy dve sestry odišli ako slobodné do Kanady, aby sa už nikdy nevrátili.Babka u Ruda Veselého, Enetina mama, spomínala na svojho otca, Jozefa Šurinu, ktorý do Kanady odišiel v roku 1929. Pracoval v lesoch pri ťažbe dreva, mal ťažký úraz, / kôň mu rozmliaždil nohu / a museli mu ju amputovať . Preto presvedčil svoju ženu, aby prišla za ním navždy do Kanady. On to zdôvodnil tak, že sa do Podbiela už nechcel vrátiť, ako on povedal, mrzák. Dcéra pritom zostala doma. Dcére potom poslali spoločnú fotku v elegantnom oblečení.... Ale v Kanade sa im aj tak dobre potom vodilo.Je mi ľúto, že ako ešte študent, som nezachytil spomienky predovšetkým nebohého Petra Turčáka, kastelána oravského hradu, Podbieľana, vzdelanca a pamatníka, ktorý vedel rozprávať... Tiež nebohý Štefan Mores , potomok poslednej zemianky v Podbieli, obrovský samouk a čitateľ, vlastník množstva kníh... Či nebohý Bubko Vrchovina, ktorý tak rád somnou sedával pod lipou pred vlastným domom, radujúc sa, že ja, Vilko Karisný somvysokoškolák... Od neho som sa dozvedel tiež veľa zaujímavého z Podbieľanskej historie. Bubko bol vyštudovaný právnik, za slovenského štátu zastával vysoké funkcie, bol šarža, ako sám hovorieval... / Určitou mojou satisfakciou zostáva, že niekedy v roku 1972, to som končil vysokoškolské štúdiá, som na magnetofon nahral spomienky môjho otca o jeho pobyte v Kanade, dnes je to pre mňa najcennejší zdroj informácií o vysťahovalcoch .

Teraz ľutujem, že nikto v našej dedine sa problematike nevenoval ,aspoň ja o tom neviem. Je tragédiou, že po smrti aj významných osobností z Podbiela pozostalí staré dokumenty nezachránili pre ďalšie generácie. Spomeniem napríklad potopenie zaoceánskeho parníka TITANIC dňa 14.apríla 1912. Od starých ľudí v Podbieli som počul, že tam zahynul aj náš rodák z Podbiela a to starý Fraňák, čo býval v starom murovanom domku, vedľa Jula Lofaja... Starípamatnícidokonca hovorili aj o ďalšom Podbieľanovi, ktorý tam cestoval s Fraňákom spolu. Babka Siteková u Ruda Veselého povedala, že to bol nejaký Vavrečan.Jeho žena keď sa dozvedela túto správu, prišla o rozum. Toto ale nie je zaručená informácia, bo z iného zdroja o menovanom som počul, že ten dotyčný Vavrečan bol zabitý vo svete a na tom základe jeho žena stratila rozum... Jozef Mačňák si od svojej tetky Mary Michalcovej pamätá, že ona spomínala, že keď sa Titanic začal potápať, boli vraj zobudiť menovaného Fraňáka, aby sa ratoval, on ich vraj odbil, že to nie je možné, aby sa taká loď potopila a spal ďalej, potom už bolo neskoro... A je večná škoda, že menovaná Mara Michalcova, ako ju všetci volali ,nezanechala svoje nespočetné povesti o Podbieli, so všetkými strašidlami a smrtkami zapísané, či inakšie zachované. Ona si presne pamatala aj udalosti o vysťahovalcoch podľa jednotlivých rodín... Mráz mi prebehol po chrbte, veď v tom roku do Kanady pošiel aj môj nebohý otec, Ján Karisný, narodený 29.8.1894.Všetky generácie si pozreli americký veľkofilm o tejto udalosti, málokto si uvedomuje, že na Titanicu zahynuli aj Slováci, ktorí do Ameriky odchádzali za skyvou chleba, ktorú im nenávidené maďarské Uhorsko odoprelo...

Vysťahovalecké vlny popisuje autor knihy o Podbieli pán Huba, kde cituje fakty o vlnách Podbieľanov, ktorí po pohromách, ako boli hladomor, epidémie, prírodné katastrofy, navždy opustili rodný kraj, presídlili sa na dolnú zem, niekde ku Budapešti, aby sa už nikdy nevrátili... Vysťahovalectvo koncom 19 storočia, predovšetkým po mieruôsmom vyrovnaní z roku 1848, kedy sa Habsburská ríša, ktorej Slovensko bolo súčasťou viac ako 900 rokov, rozdelila na samostatné Rakúsko a samostatné Uhorsko, kedy mocnárstvo malo len spoločného panovníka, ministra zahraničia, ministra vojny a ministra financií. Od tejto doby v Uhorsku prepukol maďarský šovinizmus, kedy Maďari pod pojmom Uhorsko si predstavovali maďarský štát. Najväčší katan Slovákov aj iných nemaďarov, podľa amerických Slovákov z Clevelandu a Pitsburgu začiatkom minulého storočia bol v Uhorsku grof Albert Apponyi. Jeho známy výrok: ,,Každý v tomto štáte sa musí podriadiť princípu, že tu sú pánmi Maďari...,, . Národy ako Slováci, Srbi, Rumuni, Chorváti, Nemci, tvorili dve tretiny vtedajšieho obyvateľstva. Slovákov vtedy bolo najviac, okolo troch miliónov. Určité zdroje v tom čase udávali, že až 9 desatín všetkých vysťahovalcov z Uhorska tvorili práve Slováci. To sa nedá komentovať... Maďari si vtedy zaumienili, že všetky tieto národy v Uhorsku pomaďarčia. Kto sa proti tomu postavil, prehlásili ho za vlastizradcu a čakal ho ťažký žalár, odkiaľ sa nikto nezvykol už vrátiť...Maďari zrušili všetky slovenské školy a vyučovalo sa všade len v maďarčine, aj tu na Orave, v Podbieli samozrejme. Bola zrušená aj Matica Slovenská. To samozrejme na Slovensku spôsobilo, že Slováci nemali šancu sa čomukoľvek vyučiť a po skončení dvoch, troch rokov povinnej školy nevedeli ani čítať ani písať, bo maďarsky sa za tú dobu pochopiteľne nenaučili. Starí Podbieľani na maďarskú školu spomínali s odporom, veď tam boli viacej bití ako ich čosi naučili... Spomienky na tie časy/ a to trvalo až do prvej svetovej vojny, resp. jej konca v roku 1918, teda celých 70 rokov obrovského maďarského útlaku, / boli strašné. Spomínam si, že aj tu v Podbieli starí ľudia spomínali, že sa museli v škole predovšetkým po maďarsky naučiť modliť. Kto to nedokázal, bol dennodenne bitý. Behal mi mráz z tej obrovskej zloby, keď som počul raz v rádiu spomienky nejakého starého Slováka, niekde z pod Poľany, ktorý ako 85 ročný nevedel ani slovo po maďarsky, ale redaktorovi aj po tých rokoch bezchybne odrapkal maďarský otčenáš, hoci nevedel, čo rozpráva, mal len mechanickú pamäť... Aj v našej dedine sme mali vrchnosť, ktorá slúžila Maďarom, proti Slovákom. A najhorší boli poturčenci. Podbieľan telom i dušou, Ondrej Krafský mi ešte v roku 2005 povedal, že od svojich rodičov si pamätá, že keď podbieľanskí mládenci utekali do Kanady a kúpili si na železničnej stanici v Podbieli lístok do Trstenej, či neskôr Suchej Hory, výpravca stanice, Bartoš, tiež Podbieľan, ich udal maďarským žandárom, ktorí chlapcov vysadili v Trstenej a s pokutou vrátili nasilu domov do Podbiela. Tí už tú istú chybu neskôr nespravili a aj tak ušli... Treba povedať, že tí, čo odchádzali na určitý čas, ale aj navždy, neodchádzali so súhlasom maďarských úradov, ale boli na úteku, ako z vezenia, bežiac po tme ,s prevádzačom, cez hraničné močiare v okolí Suchej Hory, do Poľska. Tam, kúpiac si lístok na poľskú železnicu, pokračovali, už v cudzom svete do morských prístavov...

Podbieľani emigrovali najviac do Kanady a USA,ale aj Austrálie, Južnej Ameriky, ale aj do Francie, či Belgie. Aj dnes ich potomkov nájdeme prakticky po celom svete, so skomolenými slovenskými menami,už ako vážených občanov tých, ktorých štátov, zabudnúc na svoju pravlasť. Bola to emigrácia zo zúfalstva, za skyvou chleba, ktorú nenávidené Uhorsko, pod maďarským vedením im odmietalo. Musíme chápať realitu tých dôb. V tom čase sa Podbieľaniživili len poľnohospodárstvom , ktoré ich nedokázalo ani pri najvyššej drine uživiť. Sezónnych prác tiež nebolo, aby to vyriešilo napr. roky keď bola neúroda a tu v Podbieli to bolo často. Môj otec, Ján Karisný, nar. 1894 mi spomínal, že skoro celá rodina Karisných ,okrem jeho otca Imra a strýka Jozefa , bývajúceho v Tvrdošíne, kde sa oženil, hromadne odišli do Kanady , či USA, čo boli usadlosti, poblíž terajšieho domu PaľaPazúrika na ulici. Jeden z tých karisnovských domov, konkrétne Ondrej Karisný sa dodnes nachádzaako premiestnený z Podbiela v skanzene nad Zubercom na Brestovej...V rokoch konca 19. storočia to boli údajne posledné domy Podbiela smerom na Zuberec. Bola tuhá zima, predtým slabá úroda a rodina sa držala len chovom oviec, ktoré cez zimu boli zatvorené v zadných stavoch. Bratia Karisný, keď sa ráno zobudili, zistili, že vlci vnikli do maštale a zadrhli všetky ovce. Osud celých rodín bol spečatený. Popredali, čo sa dalo, nechali všetko tak, zobrali si len to, čo mali na sebe a opustili túto krajinu, utekajúc v noci, cez stráženú hranicu s Poľskom aby sa už nikdy nevrátili... Veru nevie už nikto, koľkých našich, či z okolitých obcí, maďarskí žandári v močiaroch postrieľali, bo utekali bez povolenia, bez pasov, bo Maďari ich potrebovali na otročenie tu. Môj otec mi často vravel, že po príchode sa svojich bratrancov pokúšal tam, v ďalekom svete nájsť, no nepodarilo sa mu to. Aká to irónia, keď ja, jeho syn, v roku 2006 ,som navštívil Kanadu a hľadal som zabudnuté stopy po otcovi. Na kanadskom internete sme zadali meno môjho otca a vyžiadali sme si údaje, ktoré má Kanada archivované. Po zaplatení manipulačného poplatku sme dostali kópiu úmrtného listu istého Jána Karisného, ktorý zomrel po troch dňoch, v mestečku Kaslo blízko Nelson v štáte B.C. bol to dlho hľadaný bratranec môjho otca... Ako príčina smrti v roku 1917bol uvedený zápal pľúc. V tej dobe ešte nemali penicilín. Jeho povolanie na úmrtnom liste bolo uvedené ako baník. Túto oblasť popisujem v mojom filme ,, Zaviate stopy ,,. V tom mestečku som náhodne našiel veľa pochovaných s podbieľanskými menami na miestnych cintorínoch...

Keď sa vrátime do rokov konca 19 storočia a začiatku dvadsiateho,, kedy maďarizácia bola už neznesiteľná, treba vidieť ešte ďalšie faktory, ktoré ožobračovali Podbieľanov. V tej strašnej beznádeji sa chlapi , ale aj ženy a žiaľ aj mladí ,často uchyľovali ku pálenke, kedy alkohol aspoň na krátky čas nechal zabudnúť na ich trápenie . Z toho ťažili predovšetkým v tých dobách židovskí krčmári po všetkých dedinách. Veľa rodín prepilo svoje majetky, či o ne prišli, keď sa zadlžili u týchto krčmárov, / ale aj u nežidov / , na ich úžernícky úrok, čo sa nedalo splatiť a tým krčmári ľahko prichádzali ku ich majetkom, bo vtedajšia vrchnosťchudákov nebránila... Aj autor tejto knihy spomína, že po prvej vojne aj v Podbieli bola vyrabovaná židovská krčma. Po dedinách ľudia nenávideli aj zástupcov svetskej moci ,konkrétne notárov, čo prekrásne sfilmoval aj náš rodák z Liesku, režisér Martin Ťapák vo filme,, Živý bič ,, z oravského prostredia , od spisovateľaMila Urbana v časoch prvej svetovej vojny. Pamätám si, že exteriery boli točené aj v Podbieli, Tam rozzúrené ženy, keď sa ich chlapi, ktorí prežili tie vojnové jatky vracali domov, na smrť ubili nenávideného notára, ktorý počas vojny, keď ženy s deťmi zostali samé doma bez pomoci, tieto sexuálne zneužíval za potraviny pre hladné deti, nehľadiac na ich utrpenie a nevýslovnú biedu...

Málokto tu, v Podbieli vie, že to sa dotýka aj Podbiela, kedy jedna naša nemenovaná rodina z Podbiela v časoch prvej svetovej vojny, vraj slúžila ako notárska ,v terajšom Poľsku, v dedine Podvlk. Za Uhorska všetky tie kedysi slovenské dediny patrili k nám. Ide o cca 29 slovenských dedín, na Orave a Spiši, ktoré padli po prvej svetovej vojne pod Poľsko. Cez obdobie Slovenského štátu ale znova patrili pod Slovensko, tie na oravskej strane pod Trstenský okres. Podbieľanskí gazdovia na koňoch údajne túto rodinu po vojne museli schovať do sena na konskom voze, keď tam po nich prišli , bo aj ich by boli pobili obyvatelia tej obce, po skúsenostiach čo tiež s nimi ako s notárom tam mali... Toto mi vyrozprával môj otec, ale počul som to spomínať aj od iných... Teda aj u nás sa znova potvrdilo, že horší poturčenec ako Turek....

Takže, vieme , že Podbieľani, ktorí odchádzali, tam, vonku boli schopní sa uživiť len tou najťažšou, pritom slabo platenou prácou. Nemali vzdelanie, veľa z nich nevedeli pomaly ani čítať, či písať. Zachovalo sa z tej doby dosť listov, kedy tieto písal pre všetkých ten, čo písať vedel. Takéto listy, v starej slovenčine, kostrbatým písmom, sa ešte v niektorých rodinách zachovali. Nehovorili anglicky. Vysťahovalci prácovali na stavbe transkontinentálnej kanadskej železnice / slávne :Canadian Pacific Railway/. Tiež pracovali v lesoch pri výrube dreva a jeho zvozena píly, práca na pílach, stavby ciest a mostov. Veľa našincov našlo otrockú prácu v baniach na kopanie uhlia, či rúd, železiarňach, kde veľa z nich zostala navždy zmrzačená, či nebodaj prišli aj o svoje životy... Tí čo sa naučiliaspoň čosi anglicky, boli pritom od prírody nadaní a v práci zruční, sa dokonca aj z pomedzi Podbieľanov vypracovali na majstrov pracovnej čaty napr. na stavbe železníc. Takým bol údajne aj niektorý z Bendisovcov, ale nie som si plne istý, veď od doby, čo mi to spomínal otec, už prešlo cez 40 rokov... Podobný osud mal aj Michal Garaj z ulice, kde Robert Veselý po ňom prerobil pôvodný, tiež amerikánsky dom. V Kanade sa preukázal ako šikovný mládenec a hoci bol mladý, urobili ho parťákom, po ich Bossom a pripísali mu k veku 2 roky. To sa mu naozaj oplatilo, bo sa v pokoji, sústavne s cigaretou v ústach / jeho žena sa hnevala, že aj pri spaní... /dožil 93 rokov. Tým šikovným, ktorí chceli, Kanada ponúkla kanadské občianstvo a pridelila im poľnohospodársku pôdu, farmy, kedy sa rozparcelovávala kanadská préria. Veľa našich ale na to doplatili, bo boli všetci zdraví povolaní do kanadského vojska a boli poslaní do najťažších vojnových ohnísk, kde veľa z nich našlo svoju smrť. Aj starší brat môjho otca, Jozef, ktorý sa do Kanady vysťahoval pred mojim otcom pravdepodobne, podľa získaných správ vtedajších svedkov, padol ako kanadský vojak v bitke pri Verdune...Veľa našich, podbieľanských mien som na pomníkoch padlých vojakov našiel aj v spomínanom mestečku Kaslo. Ide predovšetkým o rodinu Mikulášik, Hučala, Bendis, Šurina, Karisný a iní...

Aby obraz o našich, podbieľanských vysťahovalcochobsahoval viacero farieb, spomeniem aj iný druh ich osudov. Neboli všetci Podbieľani len charakterní, našli sa medzi nimi aj, ako to oni vtedy nazývali, oplani. Jeden taký prípad, meno nespomeniem, sa naozaj tiež stal. Nemenovaný mládenec tu z Podbiela mal v Kanade ujka, ktorý tam v Kanade už bol usadený, mal dom aj farmu. Nemal ale deti, preto uveril v slušnosť tohto mládenca a pozval ho k sebe, zaplatil mu všetky cestovné trovy. Dotyčný, o ktorého sa ujko postaral, vychodil kanadské školy, no pracovať sa mu nechcelo. Robote sa vyhýbal, začal piť alkohol a ujkovi miesto vďačnostispôsobil nejednu krivdu. Nakoniec sa dobrovolne naverboval do kanadskej armády a viac o ňom nikto z rodiny nepočul.

Kanada vtedy vedela, že imigranti zo Slovenska, Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, nevedia anglicky, preto ich v morských prístavoch v Poľsku, či v Nemecku sortovali. Agenti v prístavoch, pred nalodením kričali v dave vysťahovalcov:

Slováci tu, Poliaci tam, Ukrajinci tamto, a tak ďalej. Potom ich v Kanade posielali prevažne do istých oblastí. Bolo tak preto, že potom sa ľahšie prispôsobovali, bo sa predpokladalo, že si vzájomne pomôžu. Z morských prístavov v Poľsku ich prepravili do Anglie, tam prestúpili na vačšie, zaoceánske lode a tri týždne trvala cesta tam. Mali veľké šťastie, ak sa im podarilo preplávať oceán bez búrky. Búrka, tam na šírom oceáne, na tých starých lodiach znamenala vždy obrovské nebezpečie smrti. Môj nebohý otec práve takýto zážitok popisuje vo svojich spomienkach , vrátim sa k tejto téme v pripravovanom filme. Smerovali do prístavu Halifax, či iných, na východnom pobreží Kanady. Naši ale cestovali do Kanady, či USA aj cez nemecké prístavy. No a po príchode po strastiplnej a nebezpečnej plavbe, ich čakalo ďalšie prekvapenie, pre tých, čo tam šli prvý krát. Tu si museli kúpiť cestovný lístok na západné pobrežie, cesta tam vlakom trvala ďalší týždeň. A veľa z nich už žiadne peniaze nemala a hrozilo im násilný návrat do Európy. Pomohla rodina, pomohol sused, bolo všeliako... Smerovali ich prevažne do štátu Alberta a Britská Columbia...

Môj starý otec, Imro Karisný bol za svoj život v Kanade celkom trikrát. Prvý krát sám. Potom so ženou aj s dvoma malými chlapcami. Nedarilo sa a preto sa vrátili všetci domov. Keď bieda znova prikvačila, starý otec odišiel tretíkrát. Vtedy sa mu začalo dariť, ale doma mu náhle na zápal pľúc zomrela prvá žena a ostali dvaja synovia, malé siroty. Otec spomínal, že mama bola tesne po smrti a susedia, aj iní, namiesto, aby pomohli ratovať malé siroty, odnášali z domu, čo sa dalo... Vyše pol roka sa potom o deti starala krstná mama, vtedy mamka Červeňova, stará matka ešte žijúceho Jozefa Ďubjaka. Otec s láskou na to spomínal celý život.

Nebolo nič zvláštne, že chlapi vycestovali za prácou aj viacej ráz, veď doma nechávali mladé ženy, deti... A veru sa stávalo, že chlap sa po páru rokoch, keď dačo našetril, vrátil domov a našiel viacero detí, než on zanechal ako ich otec... Ba niektorí tam, čo zarobili , tak aj prehajdákali v pálenke, či kartách. Potom sa vrátili veru aj bez prepotrebných peňazí. V Podbieli poznali aj prípady, že chlap, šiel do sveta a nemal na cestovné výlohy. Požičal si a ručiteľa mu robila rodina, či známy. A veru sa stalo, že tento svoj dlh nesplatil a ručiteľ prišiel o strechu nad hlavou. Súdy boli neúprosné... Chudoba šla ruka v ruke nielen so statočnosťou, ale aj so zbabelstvom, nenávisťou , či závisťou. Taký bol aj vtedy život. Aj tu v Podbieli priamo život napísal priam neuveriteľné príhody. Jeden z nich vyrozprávala dcéra Terézie Šuťiakovej / 1898, zomrela1973 /, dnes už zomrelá Mária. Tereza, bola to pôrodná baba v Podbieli, ale bola veľmi známa aj vo všetkých okolitých dedinách. Veru, aj mňa na svetpomohla priviesť... Pamätám si ju ako dobrú, vždy milú ku,, svojim,,deťom. Aj s ňou si osud kruto zahral.Keď sa vydala za Tomáša Šutiaka, ktorého otec pochádzal za Zakarpatskej Rusy, Čirča, prišli aj na nich biedne roky, muž preto pošiel za prácou do Kanady. Predtým sa im narodili dve deti a to Jozef a Mária . Krátko po roku 1929 sa Tomáš Šutiak odmlčal a už svojej žene ani dvom deťom neposlal ani korunu. Naša babica Tereza sa vo veľkej biede pretlkala po podnájmoch, tu v Podbieli, ako sa len dalo. Veľká bieda sa podpísala veru na zdraví oboch jej detí. Tomáš okrem svatobného daru pre dcéru Máriu v ničomsvojej rodine nepomohol. Zomrel vo Vancouver roku 1959. Tereza Šutiaková sa celú pravdu dozvedela až v roku 1963, keď ku svojej smrtelnej posteli si ju dala zavolať nemenovaná žena tu v Podbieli a takto ju prosila o odpustenie :

Tero, ja som Ťa opísala Tomovi, preto Ti nič neposielal. Pre živého Boha Ťa prosím, odpusť mi, ak môžeš. Nech neumriem s hriechom.Až vtedy prišli Šutiakovci na to, prečo toľké roky museli biedu trieť. Nuž, čo povedať k takýmto príbehom? Predsa len človek sa neubráni s touto ľudskou obludnosťou pozrieť sa na potomkov tejto zlej ženy a odpovedať si, či jablká padli blízko stromu. Ale to už nie je môj údel, to už dávno je v Božích rukách...

A niekedy vyrozprávam vo filmovom príbehu životné skúsenosti môjho otca, ktorý druhýkrát v Kanade prežil bez prestávky neuveriteľných 25 rokov a to od roku 1912 až do roku 1937, kedy sa cez Angliu, Nemecko a Prahu vrátil tesne pred druhou svetovou vojnou, aby o zarobené peniaze prišiel cez vojnu a o zbytok po mene peňazí v roku 1953, už za komunizmu...

Za zmienku stojí aj fakt, že naši, Podbieľani, neviem z akých dôvodov, ale určitý čas žili aj s Indiánmi. Nepracovali, len tam prežívali . Poznám dva takéto prípady. Ale môžem o nich napísať?. Nebolo by to korektné vzhľadom na ich potomkov, ktorí tu, v Podbieli s nami žijú. Títo sa od Indiánov naučili ich spôsobom života v prírode. Jeden z nich vedel pripravovať špeciality indiánskej kuchyne, napr., medvedie laby, čo bola ich známa pochúťka... Pritom ani na chudobnom Slovensku nikoho nenapadlo konzumovať mäso z medveďa. Druhý z nich, sa od Indiánov naučil vyrábať kožušiny, z ktorých si šili kožuchy na zimu. Pamätám si, ešte ako malý chlapec som vídaval, ako dotyčný v potoku pred domom veľa dní močil kožky .Ba vtedajší pamatníci spomínali, že našinci sa veľakrát dali tam, v ďalekom svete dokopy s Indiánkami, či inými ženami, veľa ráz zabudnúc na svoje vlastné, aj deti, tu, doma. Prestali posielať peniaze a veru, páru z nich sa ani nikdy nazad nevrátili. Za zmienku stojí fakt, že máloktorý z nich sa naučil počas svojho pobytu anglicky. Prevažná časť si zapamätala len páru anglických slov, veď žili tam, v Kanade, či Amerike medzi svojimi a niekto sa už vždy našiel, čo im pretlmočil, ak bolo treba. V Podbieli sa spomínalažartovná príhoda, kedy jeden takýto ,, Amerikán ,, po svojom návrate, sa tu, v Podbieli, ženil. Bral si prítomnú Maru. Farár sa jej spýtal, či si berie tu prítomného Maťa. Nevesta bez zaváhania, správne kladne odpovedala. Nato sa farár spýtal Maťa, či si berie tu prítomnú Maru? Maťo, aby sa ukázal ako svetobežník,struhol odpoveď po anglicky, samozrejme skomolene. Angličan by správne kladne na otázku odpovedal v preklade ,, áno, pane. Po anglicky v písanej forme Yes, Sir. Angličtina pre tých, čo to nepoznajú, sa ináč píše a inakšie vyslovuje, čoMaťo samozrejme nevedel. V Kanade ho ale naučili úctivo kladne odpovedať na čokoľvek, takže si zapamatal skomolené ,, Jése ,,namiesto, a teraz sa to pokúsim v preklade napísať, jes , seéééé a na konci nevýrazné ,, r ,, . Keďže Podbieľani neboli hlúpi ľudia, rozpoznali Maťove vyťahovanie a od tej doby mu navždy prischla prezývka Maťo Jése.

Bývavalo zvykom, že ten, čo sa navrátil z Kanady, bol dočasu ústredná postava v Podbieli. Preto v nedeľu, pred omšou, sa schádzavali v krčme a dotyčný rozprával, čo všetko tam zažil. Popritom zaplatil u krčmára pohárik pre vďačných poslucháčov... Tak keď to v krátkosti zhodnotíme, veru sa dosiahlo toho, že tí Podbieľani, ktorí okoštovali vysťahovalecký chlebík veľakrát aj so svojimi rodinami, no napokon sa do Podbiela vrátili, získali mnohé. Po prvé spoznali svet, cestovanie, iné národnosti, uvideli novú techniku, o ktorej sa im doma ani nesnívalo. Pracovali ťažko, predsa len zarobili a dokázali uživiť svoje rodiny. Po návrate postavili nové domy, prikúpili role, statok... Takýchto bola väčšina. Boli vždy pracovití, nechodievali prepíjať peniaze ku krčmárom, ba sa aj poučili a svojim deťom sa pokúšali dať vyššie vzdelanie, než mali oni sami. Z ďalekej cudziny si so sebou doniesli zvyky, um, poznatky pre prácu, nové nástroje, ale ajrečové znalosti. Vedeli už porovnávať a už ich nebolo možné ohlupovať tak ľahko, ako pred tým. A tie,, amerikánske,,murované domy z tých časov dodnes v Podbieli stoja. Nuž a ak chcete poznať pôvodné mená Podbieľanov z tej doby, mnohé už ani medzi nami nanájdeme, chodte za Ondrejom Krafským. On si zachoval borgovú knihu po rodičoch, kde veľa z Vás nájdete zaujímavé zápisy o Vašich prarodičoch... Veď aj rodina Krafských patrí medzi tie, čo odchádzala do Kanady, či USA. A viete, že Ondrejov otec bol aj príslušníkom čs. légií vo Francii, spolu aj s generálom Štefánikom?_ Treba vedieť, že práve generál Štefánik formoval légie okrem Francie aj v Taliansku a potom aj v Rusku... A že za verné služby v tomto elitnom vojsku dostala rodina licenciu, ako kresťanská rodina samozrejme, licenciu na hostinec? A viete, že druhý príslušník týchto slávnych légií bol náš spoluobčan pán Dlholucký? A viete že toto meno sa spomína medzi zemianskymi rodinami z blízkej Dlhej? V tej spomínanej borgovej knihe sa nachádza väčšina podbieľanských mien, tých živých aj neživých, čo vycestovali do cudziny. A ten zoznam by tiež mal byť súčasťou knihy o Podbieli.

Treba napísať, že časť Podbieľanov, čo odišli, sa už nikdy nevrátili. Tí si našli svoje miesto tam v cudzine, ktorá aj cez všetky trampoty bola voči nim spravodlivejšia než otčina. Založili si tam rodiny, dostali od štátu pôdu, stali sa farmármi. Slováci a aj Podbieľania, vedeli, čo je to pestovať plodiny vo vrchoch. Veď aj v Podbieli musel gazda neraz koňa podopierať, aby sa mu nevyvrátil v strmom svahu a výsledkom nakoniec, akoby zázrakom bola úroda... To spôsobilo, že Oravci, Slováci zo severu, začali v Kanade, tam, kde vypukla zlatá horúčka, vedľa baní, pestovať pre baníkov potraviny, predovšetkým potrebnú zeleninu. To je aj spomínaný prípad baníckeho mestečka Kaslo, kde Oravci boli považovaní za vážených občanov spomedzi národností, bo dokázali zásobovať celé mesto potravinami...

Zvláštnu pozornosť, bezpochyby, si zaslúžia tí naši spoluobčania, ktorí sa tam natrvalo usadili a po určitom čase začali farmárčiť. A treba povedať, že svojou pracovitosťou a húževnatosťou, aj slovenskou spolupatričnosťou sa dopracovali na špicu tamojšieho poľnohospodárstva. To som osobne zažil a presvedčil sa aj u rodiny po mojej žene. Rodina z blízkej Nižnej, Hujovci, tam premenovaných Kanaďanmi na Hugovcov, patrí aj dnes v tej, kedysi celkom slovenskej oblasti ku najlepším... Potomkovia v tretej generácii už ale nehovoria slovenčinou, hoci sa ku Slovensku hrdo hlásia. Sú vzdelaní, žijú plné životy. Videl som jedného z nich ako šéfa katedry na strojníckej vysokej škole... Títo našinci si dokonca postavili slovenský kostol, mali slovenského kňaza a slovenskú základnú školu ale samozrejme s vyučovaním angličtiny. Keď som sa ich pýtal, prečo tretia generácia už nehovorí slovensky, dostal som tú istú odpoveď, čo mi hovorieval môj otec, ktorý medzi Kanaďanmi žil nepretržite dlhých 25 rokov. Prišlí Angličania a Kanaďania neuznávali cudzincov, podceňovali ich a považovali ich za ťažné zvieratá, vhodné len na tie najhoršie práce. Podobné osudy ako uSlovákov pozorujeme len u Írov. Za svojich prijímali len tretiu, či štvrtú generáciu prisťahovalcov. Slováci, ktorí sa tam usadili, aby si uľahčili, rýchlo sa stávali Kanaďani, zámerne sa neučiac slovensky, aby ich nerozlíšili podľa prízvuku... A doteraz, tam , od juhu USA, až v ďalekej Luisiane, žijú potomkovia rodiny Karisný a nájdeme časť z nich až na severe, niekde na Aljaške. Tí sa už ku koreňom nehlásia, bo v následných generáciách došlo k pomiešaniu národností a tam sú už všetci Američania, či Kanaďania... Nebohý Louis Karisný, ktorý ma pred páru rokmi navštívil aj s manželkou, si už len matne spomínal na zopár slovenských viet. On už bol tá povestná tretia generácia a jeho žena mala iný pôvod ako slovenský. Žili v spomínanej Louisiane, vedľa krokodílov a po druhej svetovej vojne dlhé roky slúžil v americkej armáde na vojenskej, leteckej základni v západnom Nemecku ako dôstojník... Vedel, že na východ je tam , kdesi, Slovensko, krajina odkiaľ jeho starý otec zutekal, keď tí spomínaní vlci vydrhli Karisnovcom všetky ovce... Vtedy za komunizmu nemal šancu navštíviť kraj svojich predkov.Mali sme obaja šťastie, že sme sa potom ešte vôbec stretli. Jeho deti ale v kontaktoch už nepokračujú.

Ale samozrejme, aj z Podbiela sa našli výnimky, ktoré si tam, v ďalekom svete, vydobili svojou pracovitosťou, cieľavedomosťou a schopnosťami, výnimočné postavenie. Mám na mysli môjho otca, Jána Karisného, narodeného v roku 1894. Do cudziny odišiel ako každý iný. Bez vzdelania, ale s obrovskou túžbou zmeniť svoj život. Po príchode do Kanady rýchlo pochopil, že život otroka nie je to, po čo tam prišiel. Za výsmechu ostatných, začal sa po nociach, v stanoch, pri sviečkach učiť angličtinu. Zapísal sa na dopisovaciu školu a po rokoch driny a odriekania získal ako neznámy Slováčik potvrdenie s diplomom, že John Karisny absolvoval náročnú kanadskú školu angličtiny. Po ukončení vedel, že v štúdiu musí pokračovať. Zapísal sa na vtedajšiu špičku vzdelávania. tzv. Pellmannov Inštitút, USA, kde po rokoch tvrdej driny večerne skončil a graduoval ako absolvent , s odbornosťou strojník a opravár mechanických strojov a zariadení. Celé roky tam potom pracoval ako kvalifikovaný technik s dobrým zárobkom a aj dobrou prácou... Na tú dobu obrovský úspech neznámeho Slováčika. A svet sa mu otvoril... K osudu môjho otca, ako ku zvláštnemu oravskému, podbieľanskému osudu sa ešte, Boh dá, vrátim v mojom filme ,,Zaviate stopy,,.

Na záver poviem, že každá rodina v Podbieli by mala prispieť do tejto pokladnice, ktorú svojimi ťažkými životmi prežili a aj naplnili naši predkovia. Na ich skutky by sme nemali zabudnúť, ale poučiť sa. Veď dnes Slovač je znova hnaná za zárobkami za hranice. A znova hrozí, že veľa z nich tam už zostanú navždy. A môžu to byť práve tí najschopnejší a najmúdrejší...

Tiež poviem, že aspoň dnes treba zaratovať cenné dokumenty z tých dôb a dať ich napr. do nášho múzea a nie vyhodiť po zosnulých do smetí, aby sa nenávratne stratili a nemohli tak už nikdy dokumentovať to prežité... Nezamysleli ste sa prečo Vaši starkí tie zožltnuté fotografie a listiny po celý život tak starostlivoopatrovali? Alebo, nebodaj, mali po tých strašných vysťahovaleckých skúsenostiach viac rozumu, širšie srdcia ako Vy? Nuž, nepozerajme na toho druhého, čo to robí, prečo a s akým tovlastným ziskom robí, ale všetci prispejme ešte zachovalými dokumentmi, fotografiami, úradnými listinami, aby sme nakoniec splnili svoju povinnosť, ktorú všetci máme k našim starým, či prastarým rodičom. Podbieľanom, Oravcom, Slovákom! A verte, nemám na mysli len minulosť, rozmýšľať treba o budúcnosti...

Záverom sa ospravedlňujem, ak som neúmyselne nepísal niekde presné fakty o tejto dobe, bo som text spracoval nie vždy z dokumentov, ale aj z vyprávaní starých ľudí, či iných pamätníkov. Tieto spomienky by mali prebudiť našich mladých v Podbieli, aby odchádzajúc znova do sveta sa vyvarovali chýb svojich predkov, naopak, aby boli posilnení o ich skúsenosti s cudzím svetom.

Ing, Viliam Štefanek – Karisný. Marec, 2007.