#
#

Navigácia

Výber jazyka

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Kontakt

Obecný úrad
Podbiel 210, 027 42

Telefón: 043/538 10 31
Fax: 043/538 11 65
e-mail: podbiel@podbiel.sk
web: www.podbiel.sk

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
29 30 31 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31 1

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 13
DNES: 821
TÝŽDEŇ: 821
CELKOM: 180022

Aktuálne počasie

Počasie dnes:

19. 8. 2019

zatazenosde

Denné teploty 22/26°C, v 1000m okolo 30°C.
Nočné teploty /°C.

Dátum a čas

Dnes je pondelok, 19.8.2019, 20:45:39

Partneri

www.cokdeje.skwww.babyburza.skwww.nasaorava.sk

POZÝVAME VÁS

pozvánka

Obsah

Vo víne nie je pravda

Typ: ostatné
Vo víne nie je pravda

Bolo tak niečo po pol štvrtej a prišiel jeho čas. Imro zatvoril oči, pomodlil sa posledný otčenáš a čakal. Ležal v hore pod košatým smrekom na chrbte,pod ním potôčik, jedna ruka pri tele, druhá kolmo od tela, so zaťatými pasťami. Nohy ďaleko od seba tak ako vyzerá človek, ktorého strhne padajúci strom.Jeho tvár bola kriedove biela,zuby zaťaté, bolo vidno, že trpí veľkými bolesťami.

To miesto sa nachádzalo ďaleko od dediny a bol tam úplne sám. V duši už mal nevýslovný pokoj. Bolo to dávno, to ešte z neho bol silný chlap, kedy si predstavoval, že ak niekedy bude zomierať, bolo by to najlepšie pre neho, keby sa tak stalo v hore, ktorú nevýslovne miloval.

Aby bolo jasno. Zomierať sa do hory len tak nič pre nič nechodí. Treba povedať že veru tak sa na nešťastie stalo, ten smrek, čo podpílil / a za jeho život ich veru mnoho spílil / hodilo úplne neočakávane v protismere rovno na neho, bo nevšimol si, že náhle zmenilo smer vetra. Že je s ním naozaj zle si uvedomil, až keď ho naraz padajúci smrek zasiahol jedným zo spodných mohutných konárov.

Necítil žiaden mimoriadny strach, bol veriaci, vedel, že niečo sa končí a iné začína. Príkladom pre takúto chvíľku mu bol aj jeho už dávno odídený strýc, ktorý, ležiac vo vysokej horúčke, doma bez doktora / veď kto by ho platil / pokojným hlasom tesne pred posledným vydýchnutím zavolal na svoju ženu: ,, Mara, ja už pôjdem, chladnú mi nohy! ,, Ako by jej chcel povedať, že ako vždy, sa z roboty vráti až v piatok na večer... Jeho žena to už nestihla ani skontrolovať a on sa potichu pobral vo vlastnom pokoji duše na onen svet.

Nevedel si veru nikdy malý Imro predstaviť kulisu odchodu človeka na onen svet. Ako malý chlapec vždy s bázňou sledoval chlapov v strednom veku aj tých už starých, ako dôstojne v nedeľu dopoludnia kráčali do kostola. Vyobliekaní v najlepších šatách, naboxované čierne topánky, kabátec a neodmysliteľný čierny klobúk na hlave. V rukách veľká modlitebná knižka, ich ženy páru krokov cupitajúc za nimi, tiež vyobliekané celé v sviatočnom. Ženám to nevadilo, tak to bolo zvykom, chlap bol veru hlavou, každá hrdo kráčala za tým svojim, zvlášť, ak to boli chlapi urastení a mocní. A oni veru len takí boli.

Takto nejako mu to ostalo v predstavách, o odchode chlapov z tohto sveta. Bez kriku, strachu, naopak, s pokojom a bázňou. Imro si spomenul, že keď zomieral jeho starý otec na rakovinu žalúdka a jeho dni boli spočítané, stará mama ho priviedla ku smrtelnej posteli, na ktorej nevládne ležal jeho milovaný starý otec. Nikto v tých chvíľach neskrýval, že smrť ešte neprichádza. Bez pretvárky, naopak, hovorili o smrti nezakryte. Stará mama vyzvala malého Imra, aby odprosil starého otca, bo ten za krátka čas odíde a načim sa rozlúčiť. Imro zopakoval slová o odpustenie tak, ako mu to stará mať nakázala, hoci ešte svojim detským rozumom nerozumel, kde to starý otec odchádza. Poslušne mu aj ruku bozkal pozorujúc starého otca. Ten sa tváril dôstojne, ako chlap. Požehnal malému Imrovi a pravou rukou mu na čelo spravil krížik. Jeho posledné slová boli : ,, S pánom Bohom! ,,

Veru aj tak chlapi z tohto sveta odchádzali...

Pred tým, ako prestal cítiť ostrú bolesť na chrbte ešte raz otvoril oči. Ako by z diaľky, počul láskavý a známy hlas svojho spovedníka až tam z Novej Lesnej: ,, Želáš si kňaza ešte tu na zemi alebo počkáš až budeš tam hore? ,, Jasne si uvedomil, že jeho želanie aj keby kladne odpovedal na tú otázku, že kňaza ešte chce stihnúť tu na zemi už asi nestihne. Po tele sa mu rozlial pocit obrovskej úľavy , oči mu zastrela najprv ako by hmla, ktorú začala striedať jasne modrá. V mysli pociťoval nevýslovný pokoj, všetky starosti o najbližších ho opustili. Z diaľky počul nádhernú hudbu a do nosa mu začala stúpať príjemná vôňa ako by lesných kvetov pomiešaných s malinčím, či lesných jahôd. Ešte počul krátky ale výrazný zvuk ako by letnej búrky s údermi blesku. Kdesi v diaľke počul podbieľanské zvony. Duša opúšťala jeho telo.

Uvedomoval si, že zrazu sa cíti veľmi ľahký. Stále veľkou rýchlosťou stúpal niekde hore. Všade okolo videl nespočetné množstvo svetielok, ktoré neustále míňal. V diaľke konečne spozoroval najprv ako by padajúcu kométu, ku ktorej sa približoval. Po krátkej chvíľke si uvedomil, že svetlo sa rozširuje na celý obzor, až sa ocitol v jeho strede. Keď si zvykol na ten pokoj , rozhliadol sa. Už sa nepohyboval. Stál v nádhernej scenérii vysokohorskej lúky, posiatej neskutočným množstvom zakvitnutých lesných kvetov. Na jej druhej strane náhle zbadal pohyb. Ako by z diaľky sa k nemu začali blížiť nejaké postavy ako by v dlhých bielych plášťoch. Nekráčali, oni sa vznášali vo vzduchu, bosé nohy úplne bez pohybu. Zrazu všetci stáli pred ním. Spoznal ich všetkých. V ich čele stál dávno zomretý otec, hneď vedľa jeho matka so širokým úsmevom jej prenikavo modrých očí. Hneď za nimi, tvoriac široký kruh okolo neho ďalší mŕtvi jeho rodiny: starší brat, staršia sestra, stará mať, starý otec, ujo, strýc, stryná s nejakými malými deťmi, ktoré nikdy nevidel. Ba otec mu konečne predstavil svojho otca, jeho starého otca aj matku, ktorí z z toho sveta odišli ešte pred tým, ako sa sám narodil. Matka ukázala na nejakého muža na samom konci zhromaždených. Bol to jej otec, ktorý ju opustil ešte pred narodením a ktorého ani ona nikdy nevidela za svojho života. Ale bol to skutočný, aj jeho starý otec, ktorého samozrejme ani on nikdy na zemi nevidel. Zadíval sa na neho. Bol to statný chlapisko, za pozemského života asi celý čas vojak, bolo to zrejmé z jeho držania tela. Ten hneď ako mu bol predstavený pristúpil k nemu a požiadal ho o odpustenie.

Imro si vôbec neuvedomoval, že je mimo svojho pozemského tela. Všetci okolo sa zdali takí prirodzení, zdraví a krásni , plní sily. Keď sa všetci navzájom zvítali, jeho rozhovor sa zúžil postupne na jeho matku a otca. Keďže za pozemského života ich oboch miloval a oni určite jeho, predsa len, k otcovi mal bližšie. Ten mu ako medzi najdôležitejšie nezabudol poďakovať, že sa Imrovi predsa len podarilo nájsť otcove miesta jeho 25 ročného pobytu v Kanade. Najviac si otec na Imrovi cenil, že z Kanady priniesol z brehu jazera Kotenay páru kamienkov a položil ich dolu na Slovensku na jeho hrob. Kamienky pozbieral na pláži jeho lesnej farmy, kde otec založil niekedy v tridsiatich rokoch minulého storočia opravársku dielňu na autá s benzínovou pumpou. Tiež sa tam počas hospodárskej krízy živil prenájmom ubytovania v chatkách, ktoré sám postavil. Potom mu otec začal vysvetľovať čo ho v najbližšej dobe tam čaká a aké sú jeho možnosti v novom a teraz už definitívnom svete. Vysvetlil mu, že za nejakú dobu príde na neho rada a bude musieť prejsť konečným súdom všetkých skutkov, ktoré vykonal za pozemského života. Otec mu povedal, aby nemal strach, každý súd je absolútne spravodlivý, jeho skutky sa premietnu ako na bežiacom filme s každým detailom jeho chovania. Skutky budú rozdelené na dobré a zlé. Dokonca sa pri každom z nich rozoberie jeho chovanie, či sa mohol správať aj čestnejšie a tak aj pomôcť tým s ktorými bol v kontakte.

Po takomto uvítaní jeho najbližšími mu otec povedal, že teraz ho už musia opustiť a pôjdu za svojimi povinnosťami. Podľa výsledku a rozhodnutia na poslednom súde sa potom možno znova stretnú. A tak Imro , tam niekde hore znova ostal sám. Nemal strachu, ba so záujmom začal pozorovať dianie poblíž neho. Ako už spomenul, nachádzal sa v čarokrásnom prostredí lesnej, vysokohorskej lúky plnej všakovakých jemu neznámych kvetov, ktoré všetky vydávali prenikavú vôňu. Bola to náhoda, že tam hore sa znova ocitol na rovnakých miestach, ktoré tak nekonečne miloval aj za svojho života, dolu na zemi? Obďaleč spozoroval pomerne vysoko spílený kmeň, nuž, podľa svojho zvyku pristúpil k nemu a posadil sa na samý vrch. Ešte pred tým, ako tak spravil, si pozorne prezrel rez, ktorým aj tam hore niekto ten strom spílil. Bola to taká jeho profesionálna deformácia. Podľa rezu totiž hneď vedel, čo za odborníka má pred sebou. Nezdalo sa mu celé to prevedenie pilčíckej práce a nesúhlasne pokrútil hlavou. On by bol rez viedol ďaleko nižšie. Vidno, že tam hore nešetrili... Sediac hore mohol hompáľať svojimi zarastenými nohami ako malý chlapec, pritom pozorne všetko dianie okolo sledovať. Až teraz si všimol, že na sebe okrem snehobielej košele nič nemá. Bol, ako sa dnes na zemi tomu hovorí oblečený na ostro. Ba bol, ako všetci okolo, úplne bosý. Chladno tam veru nebolo, nuž, cítil sa ako za svojich detských čias. Zrazu okolo neho pomaly prefrčal malý anjel. Nikdy za pozemského života úplne neveril tomu, že anjeli majú na chrbtoch krídla. Veď nadpozemské bytosti podľa neho krídla nepotrebujú, pohybujú sa ako rýchlo chcú a kde chcú, buď pomaly, alebo trebárs závratnými rýchlosťami, teda aspoň ako na zemi poznáme rýchlosť svetla. Skutočnosť, ktorú ale teraz videl na vlastné oči potvrdzovala skúsenosti starých maliarov, ako to videl na kostolných obrazoch ba aj v galériách vo Vatikáne, ktoré za pozemského života predsa len stihol navštíviť spoločne s pútnikmi a kňazom Bielohorským z Podbiela.

Malý anjel by ho v pracovnom zanietení bol skoro minul, nečakal ani on, že niekto, kto len pred chvíľkou skončil pozemský život, bude tak smelý, že si vyhliadne najvyššie položené miesto na nebeskej lúke a dokonca tam bude sedieť, kývajúc si bosými nohami. Anjel zo skúseností vedel, že ľudkovia, nech už na zemi zastávali akékoľvek funkcie, či boli chudobní a tých bolo najviac, či to boli tam dole boháči, príslušníci akýchkoľvek národov, farby pleti, či vierovyznaní, všetci mali jednu spoločnú vlastnosť. Skoro všetci sa chovali bojazlivo.

Zaujímavé bolo, že sa všetci tam hore navzájom rozumeli, aj keď používali všetky možné reči sveta. Imro tiež vzal na vedomie, že prišelci sa nesortovali ani podľa národností, či vierovyznania. Boli si tam v tom očakávaní čo príde všetci úplne rovní... Ako Božie deti.

Najväčší strach z toho čo bude tam ale mali predsa len tí najbohatší a tam dolu na zemi najmocnejší. Tu hore si už veru za peniaze pravdu nevedeli kúpiť. Tým bohatým veru aj tu hore najviac peniaze chýbali. Keďže tu si ich so sebou priniesť nedokázali, obyčajne najviac podliehali panike.

Výnimku netvorili ani prestarnutí šamani z ďalekej Aljašky, bo tu ich pozemské čary stratili na akejkoľvek sile... Imro si všimol, že nedokáže identifikovať anjela, či je to on a či ona. Všetci totiž pre Imra vyzerali na začiatku rovnako.

Imro si spomenul ešte na svoj zážitok z pozemského života, keď prvý krát navštívil Čínu. Všetci Číňania sa mu zdali rovnakí, pretože v tých časoch boli aj všetci rovnako oblečení, ako tí anjeli tu hore. Ba dokonca všetci vtedy, ešte za hlbokého komunizmu boli aj rovnako štíhli. Nie že by nechceli byť aj tuční. Pravdou bolo, že nie zdravá životospráva to spôsobila, ale len tá skutočnosť, že jedla vtedy nebolo...

Preto sa nebojácne ozval prvý, na čo žiaden anjel nebol zvyknutý. To Imro okamžite spozoroval na chovaní sa malého anjela s okrúhlou tvárou, takej barokovej muštry. Anjel prekvapene zažmurkal svojimi nebesko modrými očami, pritom mu potrhávalo pravým kútikom na perách, len a len spustiť prenikavý plač. Imro nelenil a dobrácky mu utrel prvé slzičky okrajom svojej nebeskej suknice.

Spomenul si, ako to s ním, keď ešte sám tam dolu na zemi býval malý ,robievala jeho stará mama, ktorú mamkou volal. Starká ale pri svojej ťažkej dennej práci veru nikdy nemala suknicu tak snehobielo čistú ako teraz mal Imro. Nakoniec jej rožkami zvykla utrieť všetky deti, či plakali, alebo boli len usoplené. Popritom jemu nezabudla nikdy pripomenúť, že chlapi nerevú a vždy ho pohladila svojou urobenou, no láskavou rukou po ostrihanej hlave...

Týmto gestom si Imro malého anjelika úplne priklonil na svoju stranu. Dokonca malý, bo bol to on, sa dal pohladiť po zlatistých, kučeravých vláskoch. Zo vzájomnej diskusie Imro pochopil, že anjelské dievčatá tam hore nesmú nosiť žiadne ozdoby ako sme zvyknutí my dolu na zemi. Teda anjela dievča od chlapca je ťažko rozoznať podľa náušníc ako sme zvyknutí. Nakoniec malý anjel, ktorý prekonal prvotné prekvapenie, požiadal Imra, aby sa mu posunul na pni a prisadol si k nemu. Nič nehovoril, len sa mu páčilo, ako Imro hompáľa svojimi bosými nohami. Oni v nebi neboli veru zvyknutí na takéto nič nerobenie!

Všetko a všetci mali svoje miesto, zadelenie, pridelenú činnosť a zodpovednosť za dušičky na zemi. A tých výkazov a hlásení!

Nakoniec vysvitlo, že malý anjel práve letel priamo za Imrom. Pochopitelne vedel, čo sa tam na zemi stane a keď ten strom zachytil Imra, anjel nečakal ale hneď vyletel do neba po ďalšie inštrukcie. Veď ostatné už poznáme.

Imro po očku pozoroval, nič pritom nehovoriac malého anjela, ako nenazdajky aj on začal hompáľať svojimi nôžkami, napodobujúc ho. Pritom tak, ako to zvyknú robiť malé deti, krčil palcami na oboch nohách a špúlil perami, pohmkávajúc. Kropenička so svatenou vodou sa mu pripevnená k jeho drieku pohupávala do taktu zhodným s pohybom jeho kývajúcich sa nôžok...

Imra sa zmocnilo dojatie, preto tak, ako bol zvyknutý na zemi, znova objal anjela, pohladiac ho po hebkých vláskoch.

Ako tak tam spoločne sedeli, zrazu si obaja všimli, že majú spoločnosť. Pred nimi tam dolu sa v tráve vyvaľoval starý čertisko. Aj on zrejme ku Imrovi mal osobitný vzťah, čo vyjadroval suverénnym správaním sa. Vyzeral presne tak, ako to Imro videl v Sixtínskej kaplnke. Len jeho čert mal úplne šedivú bradu a v predu na spodnej sánke mu chýbali dva zuby. Čert sa na tých dvoch, sediacich hore na pni zo spodku uprene díval. Papuľu, ktorú na chvíľku otvoril poznačil akoby úsmev, skôr to ale vyzeralo na úškrn. Čert spokojne v tráve plieskal svojim dlhým chvostom,dláviac pestrofarebné kvety. Jednou nohou, či skôr kopytom zašperovaným do zeme naznačoval Imrovi, aby sa zadíval naznačeným smerom. Imro v tej časti uvidel množstvo ľudí, ktorí sa zhromažďovali v tých miestach. Anjel nečakal na Imrovu otázku, on vedel čo Imra práve zaujíma. Ten len lakonicky poznamenal, že tá masa ľudí to sú tí, čo už majú po súde a čaká ich konečné zadelenie. Bo tá lúka, na ktorej všetci spoločne sedeli veru ešte nebom nebola... Potom anjel Imrovi vysvetlil, ako to s ľuďmi dolu, za ich pozemského života chodí. Do rozhovoru sa neustále chcel zamiešať aj starý čert, anjel ho ale vždy zahriakol. Stačilo, aby len naznačil, že sa nahne pravou rukou po kropeničku so svätenou vodou, ktorú každý anjel nosil so sebou. Po takom úkone čert zabrzdil a oddane sa díval na anjela čakajúc, či mu ten udelí slovo. Imrovi, keď uvidel ten čertov pohľad to pripomenulo jeho psa, ktorého tam dolu na zemi volal Doľár. Aj on sa vedel tak oddaným pohľadom dívať ne svojho pána, najčastejšie keď bol hladný a čakal od Imra nejaký žuvanec. To vždy dokázal skryť svoje ostré tesáky, naopak na slintajúcej papuli dokázal vyčariť plnú podriadenosť.

Anjel vysvetľoval, čert súhlasne len sa tváriac múdro prikyvujúc, že každý človek po narodení získa svoj pozemský, pritom neviditeľný sprievod. Jedného sprievodcu menuje nebo, druhého automaticky prideľuje peklo. Človek už pri narodení okrem úplne čistej duše pre pozemský život dostane do vienka aj svedomie. Niektorý človek, podľa toho, akými cestami vo svojom živote kráča, si svoje svedomie udržuje pomerne čisté. To sú tí, ktorí majú to šťastie, že sa narodia dobrým a láskavým rodičom. Ale ani to nebýva zárukou ich naplnenia dobra. Tí druhí naopak vyrastajú bez lásky a pravdy, naopak najskôr od rodičov odpozorujú ich krivé chovanie a konania zla. Svedomie pritom žiaden človek nedokáže v sebe zabiť, aj keby dočasne zlu úplne podľahol. Niektorí síce až tesne pred smrťou na zemi ľutujú svoje diabolské skutky, otázkou je, ako to s nimi dopadne.

Imro položil anjelovi otázku, ktorá mu teraz prišla na myseľ. Z povedaného totiž pochopil, že čert v pozemskom živote človeka nahovára na konanie čertovských kúskov, anjel naopak človeka upozorňuje cez jeho vnútorný hlas, využívajúc svedomie každého človeka na konanie dobra.

Prečo je na zemi toľko zla? To nebo nemá silu na jeho potretie? Anjel sa usmial a vyslovil nasledujúce slová:

,, Slobodný človek má svoju dušu a svedomie na to, aby si sám, úplne slobodne vybral medzi konaním dobra a konaním zla. Každý človek za svojho pozemského života sa slobodne rozhodne, samozrejme s plnou zodpovednosťou, či prevýši záujem dobra alebo iným bude spôsobovať zlo. Pointa spočíva v tom, že zlo sa človeku vždy zabalí do prekrásne vyzerajúceho obalu vyrobeného predovšetkým z klamstva. Zlo je vždy oblečené v drahých šatách a oplýva množstvom peňazí, ktoré najúčinnejšie okrem ľudskej nadvlády a moci nad inými umŕtvujú svedomie človeka. Naopak, konanie dobra vždy predstavuje obyčajná pravda, ktorá býva najčastejšie bez peňazí a moci.

O to ťažie sa po tej ceste každému kráča. Vlastne, poznamenal anjel, čert súhlasne prikyvujúc, všetko si pre svoju budúcnosť tu hore už človek rozhodne sám tam dolu. Tu sa mu na miske váh už len ukáže, čo prevyšuje. A to nie je vlastne žiaden súd. Je to len zhrnutie vlastných skutkov. A pravda je tam dominujúcim faktorom. ,,

Anjel, pozorne sledujúc Imra videl, že tento úplne nechápe, čo sa mu snažil vysvetliť.Porozmýšľal a doplnil nasledujúce slová:

,,Vy tam dolu v pozemskom živote sa musíte vrátiť k jednoduchým pravdám, ako Vám to vyjavil už Kristus pred mnohými rokmi.Žite Vaše životy a dodržujte desatoro! Prežívajte v každodennej a zmysluplnej práci a užívajte si plody svojho snaženia. Pomáhajte slabším, dobre vychovávajte svoje deti! Nežite v strachu, to Vás Kristus neučil! Zmyslom viery v Boha nie je strach čo bude po smrti! Vaše skutky tam na zemi, to je podstata viery! ,,

V Podbieli 7/2011

Ing. Viliam Karisný – Štefanek


Vytvorené: 21. 8. 2018
Posledná aktualizácia: 26. 11. 2018 19:26
Autor: